rastliny pestuje v pivnici. Preto sem takmer každý deň chodil jeho šofér. To bolo hlavne kvôli tomu,
aby susedia mohli hovoriť elektrikárom, či v tej chatke niekto býva, keď toľko elektrického prúdu
míňa... Tým by sa teoreticky zbavili aj policajtov. Šofér využíval tejto príležitosti a často si sem vodil
svoje priateľky alebo prenajímal chatku na natáčanie filmov pre dospelých... Taká malá bokovka...
Prišli sme k dverám a tým sme začali tretí bod tejto historky. Tým malo byť otvorenie dverí, čo
nebolo práve najjednoduchšie. Vedel som pár zámkov odomknúť šperhákom, ale práve tento bol taký
nešikovný a starý... Trvalo mi to už dosť dlho a Pišta bol stále nervóznejší. Preto prišiel s nápadom,
ktorý mi akosi zabudol zdeliť. Zobral šuter a hodil ho do okna vedľa vchodových dverí. Asi dúfal, že
sa tak rýchlejšie dostane dnu a tým ukončí svoju absťákovú agóniu. No namiesto vykúpenia prišlo
zdesenie. Z ničoho nič sa spustilo ukrutné kvílenie sirény alarmovej. Vydesili sme sa a dali sa na útek.
Ktorý debil, pestujúci marihuanu, by si do tej budovy nechal dávať alarm? Na túto odpoveď som
nedostal otázku. Či vlastne opačne? To bolo jedno, pretože sotva sme preskočili plot a Pišta sa opäť
strieskal na zem, doletelo k nám blikajúce policajné auto. Než stihol Pišta vstať, už nám nasadzovali
putá. Neskôr som zistil, že jeden z tých policajtov bol kolegom tej zranenej policajtky. Sotva nám ich
nasadili, prirútili sa ďalšie vozidlá a odrazu som si pripadal ako na nejakom policajnom zraze. Kam sa
hrabú motorkári...
Obvinili nás z pokusu o vniknutie na cudzí pozemok a pokus o vniknutie do cudzej budovy, či tak
nejako... Strčili nás do cely predbežného zadržania. Čo však bolo horšie, niekto, a dodnes neviem kto,
zavolal môjmu otcovi, známemu právnikovi. Ten doletel na druhý deň a okamžite zabezpečil naše
prepustenie a stíhanie na slobode. Zobral ma domov. Doma mi poriadne vynadal a strelil dve facky.
Mama sa na nič nezmohla, len plakala. A dodnes im obom ďakujem za to vynadanie, dve facky a plač
matky. Zabrali na mňa omnoho lepšie ako liečebňa, ba dokonca zabrali až zázračne. Závislosť bola
preč. Otec sa dohodol s rektorom univerzity v mojom rodnom meste a ja som pokračoval v štúdiu
tam, otcovi stále na očiach. Školu som dokončil a vďaka otcovi pracujem ako firemný právnik u
otcovho kamaráta.
Bobovi sa tých hriechov akosi dosť nakopilo, a tak dostal 8 rokov nepodmienene. Našťastie nikoho
neudal, asi sa bál pomsty svojich nadriadených, a tak som bol aj ja aj Pišta „v pohode“.
Pišta povýšil. Školu nechal tak a prevzal Bobov flek. Asi za to mohla chuť po látkach, po ktorých
som ja už akosi netúžil. Vždy ma trochu zabolia líca, keď si na tú krátku odvykačku spomeniem...
Hovorí sa, že Pišta čoskoro povýšil ešte viac a teraz kšeftuje niekde v cudzine. Ale čo je na tom pravdy
a čo je naozaj s ním...
A takáto bola tá neobyčajná historka. Ten príbeh, trvajúci chvíľu, no stačilo len pár hodín, aby
zmenila úplne od základov všetko, načo sme boli zvyknutí. A nahodila nás do nových stereotypov. Ale
na ako dlho?
11