ten moment nemali peniaze, ale... Po tejto možnosti si nás nechal Bob ako posledných zákazníkov.
Vždy to tak robil. A my sme vždy vedeli, že pri niektorých kšeftoch skúšal materiál aj sám na sebe.
Nebolo to až tak z funkcie „ochutnávača“, ale z dôvodu, že ak mu povolia trochu si dať, bude to mať
zadarmo.
Aj v ten deň „ochutnával“. To by sa ešte dalo pochopiť, no nedal sa pochopiť fakt, že v ten deň jazdil
po meste na motorke. Dostal ju pred týždňom ako vďaku svojich nadriadených za verné služby. A tak
sa na nej vozil, ale len v dobe buď pred prácou alebo po nej. A pretože bol po práci väčšinou
spoločensky unavený, jazdil na motorke len ráno pár ulíc okolo domu. A to bolo všetko. Do kšeftov
ho vozil väčšinou jeho človek v aute a počas celej doby týchto kšeftov mal zakázané „ochutnávať“. To
mohol len Bob. A práve v tento povestný deň nemohol voziť svojho šéfa za obchodmi, pretože bol s
autom u kamaráta opravára. Tak sa Bob vydal do akcie odvážne na motorke. No a ako ten čas letel,
kšefty mal už za sebou a práve vyrážal k nám. Neuvedomoval si, že zázračná sila marihuany začala
pôsobiť na jeho organizmus, čo malo za následok čudesné správanie sa počas jazdy, prejazd z jednej
strany na druhú, ohrozovanie okolitých vozidiel nebezpečnou jazdou, porušovanie všetkých
predpisov...
Čo čert nechcel, okamžite si ho všimla policajná hliadka, merajúca rýchlosť práve v tento deň na
tej najnudnejšej ulici v meste. Službukonajúca príslušníčka PZ SR mu z diaľky ukazovala, aby odbočil
na krajnicu a zastavil pri policajnom vozidle. V Bobovi sa ozval akýsi vnútorný vzdor, prameniaci z
odporu voči tomuto systému, krížený s účinkami omamných látok v tele. Preto pridal rýchlosť a
pravou stranou riadidiel zrazil mladú policajtku na cestu. Neskôr sme zistili, že jej zlomil pravé rebro
a vykĺbil pravé rameno. O iných ľahkých zraneniach ani hovoriť nebudem. Po pár metroch však stratil
kontrolu nad motorkou a skydol sa z nej priamo do stredu cesty. Takže kolega zranenej policajtky už
nemusel naňho posielať posily a mohol sa naplno venovať svojej zranenej kolegyni. Tiež mal Bob niečo
polámané, ale čo to už bolo... Lekár zo sanitky okamžite spoznal, že Bob bol pod vplyvom drog. Tie
našli aj v jeho koženej bunde. Práve to malo byť pre nás. A aby toho nebolo málo, policajti zistili, že
tá motorka bola odobratá jednému týpkovi, ktorý nebol schopný splácať svoje dlhy Bobovým šéfom.
U Boba doma neskôr našli ďalšie kilá rôznych omamných látok a dve pištole. Takže to bude pálka ako
hrom...
Ale čo malo byť s nami? Svoju objednávku sme nedostali a „hlad“ začínal byť čoraz väčší. Tu sa
začína druhý bod tejto historky. Naše gebule, túžiace tak prosebne po tých nádherných svetoch mimo
ľudského chápania, nám neustále kládli na srdce, aby sme si išli vziať to, čo sme chceli. Ani sme nad
tým nepolemizovali, pretože len my dvaja sme vedeli, že kúsok nad mestom má Bob svoju malú
chatku, kde ako správny záhradkár pestuje rastliny, ktoré my tak veľmi potrebujeme. Vedeli sme, kde
to je, pretože nás tam raz vzal. Jáj! Tak sme sa tam zhulákali...
Polemiky nad rozmýšlaním nad sprostosťou tohto nápadu išli stranou. Ani sme sa nenazdali, a už
sme sedeli v autobuse smer Bobova chatka. Bol už teplý májový večer a hviezdy sa vynárali na
temnejúcej sa oblohe. To bolo dobre. Vtedy býva v tejto oblasti málo ľudí. Vystúpili sme pri
záhradkárskej oblasti a po pár minútach sa dostali k jeho chatke. Starý drevený plot sme prekonali
celkom ľahko, len teda ja som si zarazil do prsta triesku a Pišta sa pri preskočení pošmykol a treskol
na zem. Ťažkopádne sa pozviechal a my sme v prítmí pokračovali k Bobovej chatke. Vedeli sme, že
10