„Vyše šesťdesiat rokov nesnežilo. Teplota neklesla pod desať stupňov celzia. Mám pocit, že nás niekto
predbehol alebo dobehol.“
07:30 miestneho času 17.01.2057
„Nie je možné, aby to niekto spravil,“ mrmlala si Lívia stále dokola už od šiestej ráno, odkedy si sadla za
počítač.
Dano ju mlčky pozoroval. Sedel na stoličke otočený jej smerom, ruky založené na hrudi. Takto ju pozo-
roval asi hodinu. „Môžem sa spýtať, čo vlastne hľadáš?“
Prestala ťukať do klávesnice a otočila sa k nemu. Premerala si ho a pokračovala v práci. O dve minúty
začala hovoriť. „Rozmýšľala som nad tým celú noc. Sú dve možnosti. Prvá, že skutočne včera snežilo. Je to
však tak nereálne ako to, že ty budeš biologickou matkou. Druhá, že existuje niekto, kto je génius
v programovaní. Pretože tak dokonalý sneh, vlastne akýkoľvek sneh naprogramovaný po vločkách... to
je... to je to, čo sme my nedokázali.“
Nastalo ticho.
„Takže prvá možnosť je pravdepodobná,“ prehovoril do ticha Dano. „No nepozeraj tak na mňa. Ako
keby si nevedela, čoho je veda schopná.“
„Dano, ak si chcel byť vtipný...“ Mávla rukou. „Ale ak uvažujeme, že sneh je naprogramovaný znamená
to, že buď niekto spravil veľkú virtuálnu realitu alebo sme v tej realite aj my a nevieme o tom.“
„A?“
„Aké je základné pravidlo či zákon, či ako si to nazveš?“ Prestala ťukať do počítača a zapozerala sa na
neho.
„Pravidlo čoho?“
Lívia sa postavila a začala sa prehádzať medzi stolmi. „Virtuálnej reality... okej, ide o to, že nech je vir-
tuálna realita akokoľvek dokonale spravená, vždy vieš rozlíšiť, čo je skutočnosť a čo virtuálna realita.“
„Aha, takže môžeme obaja byť súčasťou virtuálnej... to je blbosť. Tridsať rokov by sme žili
v presvedčení, že...“
„Nemôže to byť tak. Toto je skutočnosť a my musíme prísť na to, čo sa stalo. Máme projekt za milióny
a nevieme ho dokončiť. A zrazu príde niekto alebo niečo a má to.“ Zastala pri svojom stole a začala sa pre-
hrabávať v šuflíkoch.
„A čo ak sme v tej virtuálnej realite a spravili sme to my? Splnili sme cieľ a projekt je dokončený,
a práve sme na smiešnom výlete?“ Dano sa nervózne zasmial.
„Musí platiť prvé pravidlo.“
„Ale čo ak je to prvé pravidlo výmyslom tejto virtuálnej reality?“
Na obrazovke Líviinho počítača začali nekontrolovateľne nabiehať nové okná a rozsvietili sa červené
majáčiky na riadiacej doske. Na obrazovke sa usadila informácia o preťažení systému. „Dano prosím ťa
strč si svoje filozofické debaty o realite do zadku a pohni kostrou. Ak práve teraz niečo nespravíme, tak to
nič, čo sme na projekte dosiahli, pôjde doriti a spolu s ním aj my. Bež pozrieť na servery.“
Dano schmatol káble, laptop a rýchlo bežal o pár poschodí nižšie. Nečakal na výťah, ale bral schody po
troch. Vedel, že aj keby to všetko nebola pravda, tak táto jedna chyba môže zničiť všetko. Prečo nemať
aspoň nejakú istotu?
Dorazil do miestnosti a pustil sa kontrolovať jednotlivé servery. Všetky vyzerali v poriadku. Žiadna po-
rucha. Zapol reproduktor a do mikrofónu nahlásil Lívii aktuálny stav. Potvrdila, že u nej je tiež všetko
v poriadku. Oprel sa o stenu a zhlboka sa nadýchol. Patrili medzi dvoch najlepších programátorov. Ako im
mohla unikať tá vec so snehom?
Zľava započul chrapčanie a šuchot. Podišiel bližšie a vo vzduchu videl mihajúce sa čísla, ktoré o chvíľu
zmizli. Neostávalo mu iné, iba ísť späť za Líviou. Všetky veci pustil na zem a bežal hore. Dobehol celý udý-
chaný, Lívia zatiaľ nepohnute stála pri svojom stole. „Je to... je to... sme...“
„Viem, tiež som to videla,“ potichu prehovorila Lívia.
9