Prepočítavam ...
TÉMA MESIACA
Autor : Denisa Kancírová
Prepočítavam ...
14:00 miestneho času 20.12.2056
„ Sekcia jeden ?“ Otočila sa na stoličke o tristošesťdesiat stupňov . „ Negatívne .“ „ Sekcia dva ?“ Opäť otočka . „ Negatívne .“ „ Sekcia tri a štyri ?“ „ Negatívne .“ Tresla rukami do stola , až sa zatriasol monitor počítača a vedľa klávesnice stlačila gombík na reproduktore . „ Dano , neviem , kde doriti si , ale máme niečo ?“ Reproduktor zachrčal . Ozvalo sa ťukanie a nakoniec aj hlas . „ Nie . Prešiel som všetky servery a nič . Taktiež som prešiel archív z minulého projektu . Dvakrát . Nič . Ako pokračuje testovanie sekcií ?“ „ Negatívne ,“ napodobnila hlas počítača . „ Takže ... čo zatiaľ máme ?“ „ Nič .“ „ A naše prémie sa práve v tejto chvíli otočili a zmizli nám z dohľadu ,“ sarkasticky povedala Lívia a beznádejne sklonila hlavu na stôl .
O niekoľko minút sa v miestnosti objavil aj Dano . Zložil príručnú tašku na stôl , z ktorej vybral káble a laptop . „ S tými prémiami si si robila srandu , že ?“ opýtal sa jej s miernou panikou v hlase . „ Vieš , že som plánoval ísť na dovolenku , vlastne som si ju už aj kúpil a nebola to lacná záležitosť . Ak nedostaneme nič ...“
„ Ty by si si zaplatil niečo navyše ? Pri týchto výsledkoch ?“ Zdvihla pravé obočie a skúmavo na neho hľadela . Záporne pokrútil hlavou . „ Choď predať obličku alebo to vráť .“
Zhlboka sa nadýchol a oprel sa o svoju časť stola . „ Nedá sa to , je to dovolenka podľa DNA . Nikto okrem mňa tam ísť nemôže .“
„ To máš blbé ,“ odpovedala mu a vrátila sa k prechádzaniu posledných algoritmov vo všetkých štyroch sekciách .
12:30 miestneho času 16.01.2057
Obaja nastúpili do výťahu . Lívia stlačila prízemie a Dano sa sklonil , aby si mohol zaviazať šnúrku od topánok . Príručnú tašku si položil na zem vedľa seba . „ Asi vykradnem banku ,“ povedal to tak ticho a tak dôrazne , až to nešlo dokopy . „ Čože ?“ spýtala sa ho Lívia , lebo mala pocit , že zle počula . „ Nemám na tú dovolenku a nemôžem ju vrátiť . Vieš , akí sú vymáhači dlhov . A ja vo väzení dlho neprežijem .“ Zaviazal si mašličku a postavil sa . „ Je to v riti , ako hovorievaš . Ale náš projekt je očividné fiasko a ...“ zhlboka sa nadýchol . Medzitým zastavili na prízemí a obaja vystúpili . Dano sa ešte rýchlo naklonil do výťahu a schmatol tašku zo zeme . „ Stratil som tým pár rokov svojho života . Posledné dva roky som nerobil nič iné . Ja ...“
„ Nedepkuj . Výplatu dostaneš . Trochu ti pomôžem a všetko bude okej . Hlavne žiadna panika ,“ upokojovala ho Lívia a poklepala ho po pleci . „ Zažili sme aj horšie veci . Navyše ,“ počkala , kým sa jej otvoria automatické dvere smerom von z budovy , „ do oficiálneho ukončenia projektu máme tri mesiace . Niečo vymyslíme .“ Keď vykročila von , vo vzduchu zacítila studený vzduch . Vydýchla a z úst jej vyšla para . Zrazu na nose pocítila niečo vlhké . Pozrela sa smerom hore . „ No doriti !“
Dano sa tam pozrel tiež . Pár snehových vločiek sa mu usadilo na tvári . Zotrel ich chrbtom ruky a neveriacky sa pozeral na kvapky usadené na pokožke . „ Čo to dokelu je ? Počkať , je to to , čo si myslím ?“ Lívia mlčky prikývla . „ Ale ako ?“
8