Keď vietor rozveje naše cesty
Závratnou rýchlosťou sa blížia prázdniny, koniec školského roka. Čoskoro
nám zaklope na dvere a my sa ponoríme do oceánu očakávania a radosti. No pre
každého je koniec školského roka niečím iným. Treba sa len vedieť pozrieť na
neho z pohľadu druhých ľudí. Pohľad učiteľa je určite plný očakávania
vytúženého voľna po pracovnom období, pohľad rodičov je ustráchaný aj
veselý, veď na dva mesiace majú na krku svoje ratolesti. Najšťastnejší pohľad
majú určite deti, v ktorých očiach vidíte radosť a nadšenie. Zväčša sú tieto
pohľady podobné, no iný pohľad máme my, ktorí čakáme na „záklaďácke“
vysvedčenie poslednýkrát – deviataci. Náš pohľad je zakrývaný slzami,
smiechom a smútkom. Veď smutná je už len myšlienka, že po deviatich rokoch
spoločného drania lavíc sa naše vzťahy a cesty rozfúknu vo vetre. Spolu sme sa
učili prvé písmená, zažívali prvé lásky, dostávali prvé päťky, pripravovali
horúce chvíle učiteľom. Naše priateľstvá sa roztrhnú. Len na chvíľu, či navždy?
Ostanú spomienky na spoločne prežité chvíle, spolužiakov a učiteľov.
Tí sa celých deväť rokov pokúšali naučiť nás aspoň zlomok z toho, čo by
sme mali vedieť v živote. Učili nás vytrvalosti a snažili sa vštiepiť nám
myšlienku, že aj najväčší hlupák dosiahne úspech aspoň v jednej veci, ak je
vytrvalý. Tú vytrvalosť vám môžeme sľúbiť. Veď aj my chceme, aby ste mali
radosť z našich budúcich úspechov.
Deväť rokov prebehlo ako voda a je tu finále, kedy môžeme všetkým ukázať,
čo všetko je ešte v nás.
Sirius
Všetci odchádzajú na prázdniny