Číslo: 2
Cieľom vari každého učiteľa je vykresať z dieťaťa človeka. Podchytiť to, čo je v ňom
pozitívne a rozvíjať to správnym smerom. Vyzbrojiť žiakov do života vedomosťami, ktoré
zúročia či už v ďalšom štúdiu na vysokých školách, alebo v samotnej praxi.
Tak ako naši rodičia aj my máme svojich obľúbených učiteľov
a naopak takých, na ktorých hodinách by sme radšej ani neboli.
Tak to bolo v minulosti, tak je to súčasnosti a tak to bude aj
v budúcnosti. Ťažko je vybrať, ktorý je ten naj.
Preto sme sa rozhodli požiadať o rozhovor jednu z tých, ktorá
toho medzi múrmi školy prežila najviac a naopak tú, ktorá je tu
najkratšie...
Oslovili sme preto pani učiteľku Černákovú a p.uč. Malinovú.
1.Spomínate si na svoje začiatky v učiteľskej praxi?
Áno, nastúpila som v roku 1972 na Gymnázium v Krupine. Od
roku 1975 učím na tunajšej škole.
2. Vieme, že ste už na zaslúženom, pracovnom odpočinku. Čo
vás vedie k tomu, že sa sem vraciate znova a znova? A za
katedru si sadáte vždy s úsmevom na tvári?
Oddychovať je dobre, ale keď sa človek pohybuje celý život medzi
mládežou, rád sa medzi nich vracia a keď treba pomôže.
3. Ak by ste mali porovnať prácu so žiakmi na začiatku
učiteľstva praxe. V čom by bol podstatný rozdiel?
Podstatný rozdiel je v dobe, v ktorej žijeme. Keď som začínala
veľmi veľa detí športovalo, lebo chceli. Chodili na preteky,
reprezentovali školu, cestovali.
4. Vyštudovali ste zemepis a telesnú výchovu. Prečo ste