Sú tam rybníky s korytnačkami a rybami, a dokonca aj aligátor. Ako som sa tak rozhliadal po okolí, zbadal som Roxanne Meadowsovú. Pripravovala veci na prehliadku. Predstavil som sa jej a bola ochotná sa so mnou odfotiť. Potom som bežal späť k Larrymu. Začali sme sa rozprávať na krajnici a usmerňovali sme autá, kam majú zaparkovať. Mali sme veľmi plodný rozhovor, kým sme čakali na ostatných. Ako ľudia pribúdali, čoraz viac a viac z nich sa pridalo do rozhovoru. Larry bol vzdelaný, milý a realista. Cítil som sa v jeho prítomnosti naozaj dobre. Bolo na čase začať rozhovor, ktorým mal Jacque prelomiť ľady. Všetci sme sa usadili v krásnej konferenčnej sále s ohromnými obrazmi a podobizňami budov a mestských štruktúr visiacich na stenách, ktoré Jacque nakreslil. Ponúkli nás koláčikmi, ovocím, džúsmi a vodou.
Môj otec sa nenechal dvakrát núkať a ponúkol sa. Jacque povedal, že sa pokúsi byť obozretný v artikulácii a myšlienkach. Bolo takmer neuveriteľné, že mal 97. Videl som ho rozprávať pri množstve príležitostí, ale vidieť ho a počuť osobne bolo proste ohromné- ako z iného sveta. Po úvodnej rozprave bolo na čase sa prejsť po okolí a pozrieť si všetky tie skvosty a ohromujúce budovy. Prvou z nich bol hosťovský dom. Bol veľmi útulný, priestranný a navrhnutý tak, aby odolal všetkým možným prírodným katastrofám. Roxanne nám vysvetlila, ako sú navrhnuté tieto budovy a do akej miery sa sama na nich podieľala. Bola vynikajúcim, precíznym a efektívnym komunikátorom. V ďalšej budove sa nachádzala kopa modelov lietajúcich strojov, modely samozdvíhajúcich sa budov, model mestskej infraštruktúry, modely vesmírnych staníc, dopravné prostriedky a mnohé ďalšie ubytovacie zariadenia, ktoré Jacque navrhol.
Je dych berúce a veľkolepé pozerať sa na toľko vecí a pomyslieť si, že je to možné. Dal by som asi čokoľvek za to, aby som si mohol zalietať v jednom z lietajúcich prístrojov, ktoré navrhol Jacque. Potom sme sa premiestnili do budovy s nápisom na dverách „ budúcnosť vďaka dizajnu“.
V tomto bode prehliadky som sa cítil, ako keby som prežil mimotelový zážitok, keď som doslova nasával očami všetky tie nepochopiteľne nádherné veci, na ktorých Jacque pracoval a nedokázal som si predstaviť, že toho ešte môže byť viac. Ale len čo som vkročil dovnútra, bolo nad slnko jasné, že sme zatiaľ ešte nič nevideli. Nachádzali sa tam modely miest plávajúcich na morskej hladine, viaceré návrhy mostov, výrobné stroje, ktoré produkovali živé jednotky, návrhy lodí, helikoptér, model superpočítača a ešte mnoho, mnoho ďalších návrhov.
Bol som taký povznesený, že som sa cítil ako pod vplyvom drog. Bolo to niečo ako nebo pre geekov. Začali sme kráčať smerom k domu, kde bývali Jacque s Roxanne. Aká prenádherná budova. Niečo podobné som videl už mnohokrát vo filme, v dokumentoch a na prednáškach. Ale vkročiť do tejto budovy a vidieť gauč, na ktorom predo mnou sedelo už toľko ľudí a konečne prišiel rad aj na mňa. To bolo na nezaplatenie. Musel som vidieť jeho pracovňu, kde navrhol a koncipoval množstvo neporovnateľných a úžasných myšlienok pre spoločenský dizajn. Prelistoval som jeho knižnicu a pofotil som si ju, aby som si tieto knihy vyhľadal, keď sa vrátim domov. Keď skončila myseľ-ohromujúca prehliadka, nadišiel čas si sadnúť so Jacquom a mali sme priestor na otvorenú diskusiu otázok-a-odpovedí. Tešil som sa na túto chvíľu odkedy som sa rozhodol sem prísť. Mal som kopu otázok, ktoré som si už predtým premyslel, ale jedna z nich bola pre mňa obzvlášť dôležitá. Chcel som vedieť, ako sa priblížiť k niekomu, kto prejavoval nepretržitú poznávaciu disonanciu – v skratke, kto odmietal tieto revolučné myšlienky. Keď sme sa vrátili do konferenčnej sály, sadol som si na gauč vedľa Jacqua. Počkal som, kým sa začnú ostatní pýtať prví. Keď už otázok nebolo, začal som mu klásť svoje otázky.