spôsobov, akými si seba člo-
vek uvedomuje, ktoré spo-
lu vytvárajú akúsi jednotnú
predstavu o vlastnom „ja“.
Uvedomujeme si svoje telo,
vnímame sa, keď cielene nie-
čo robíme, aj keď sme sami
vo víre neovplyvniteľných
udalostí, vieme, že sme to
my, hoci sa s časom meníme,
cítime sa ako jednotlivci i
členovia spoločnosti. Zame-
rajme sa ale na telo. Veda už
stihla dokázať, že to, čo ešte
považujeme za časť svojho
tela a čo už nie, je opäť iba
odhadom našej mysle. A tá
sa dá znova oklamať. De-
monštruje to pokus s gume-
144
nou rukou. Chlapík v mod-
rom dobre vie, že ruka, na
ktorú sa pozerá, nie je jeho,
zatiaľ čo jeho skutočná je
pred ním skrytá za plentou.
Jeden výskumník bez preru-
šenia prechádza štetcom po
tej skutočnej i nepravej ruke,
aby sa u muža stupňoval
dojem, že gumená ruka tá
živá. Zrazu nečakane druhý
asistent pichne vidličkou do
gumenej ruky, pričom reak-
cia muža vyzerá, akoby ruka
bola jeho vlastná – skríkne a
odtiahne tú svoju za plentou.
To, čo vedome vidíme, je
zrejme najpravdepodobnejší