46
Dlhú dobu hrala prím teória, že keď je človek v krízovej situácii, jeho mozog sa snaží zvýšiť šancu nájsť východisko tým, že zvýši svoju efektivitu. Ak napríklad utekáme doslova o život, zdá sa, že predbiehame aj čas. To umožní zachytiť viac informácií z okolia – prekážku na ceste, lepšiu orientáciu, miesto, kde sa dá ukryť. Aby zistili, či sa toto naozaj deje, rozhodli sa vedci z Baylor College of Medicine v Houstone skúsiť vystrašiť hŕstku dobrovoľníkov. Kolotoče zo zábavných parkov ale nevyvolávali dostatočný pocit ohrozenia, preto bádatelia pritvrdili. 50-metrová veža, pád chrbtom napred, žiadne laná, iba špeciálne upravená sieť pod nimi. „ Je to jedna z najdesivejších vecí, aké som kedy urobil,“ vraví psychológ a neurovedec David Eagleman. Experiment teda mohol započať...
Prvú skupinu dobrovoľníkov sotili z veže a následne sa ich spýtali, koľ ko trval pád. Ich domnienka bola zhruba o tretinu dlhšia ako realita. Vedci sa teda mohli posunúť ďalej. Vytvorili unikátne hodinky, tzv. chronometer vnímania.
Tie preblikávali čísla tak rýchlo, že ich za normálnych okolností človek nie je schopný zachytiť. Za predpokladu, že v nebezpečí mozog pracuje rýchlejšie, vedci očakávali, že sa sled čísel na displeji bude javiť pomalý, a tak ho padajúci budú vedieť prečítať. Výsledok všetkých ohromil. Nie, nie sme ako Neo.
Čo sa to potom stalo? Niečo spôsobilo, že ľuďom sa pád zdal dlhší, ale nie v danom okamihu. Je to celé trik predvádzaný našou pamäťou – spomienkou na pád až po jeho skončení. Časť mozgu, amygdala, spracováva informácie a presúva ich z krátkodobej do dlhodobej úschovne. Ak zažívame niečo desivé, amygdala preradí na najvyššiu rýchlosť. Takýmto spôsobom sa uloží omnoho viac údajov ako v bežnej situácii. A keď si to spätne prehráme, nájdeme viac detailov, akoby sme čakali, preto sa zdá, že to trvalo dlhšie. Inými slovami, čím viac si z akejkoľvek udalosti pamätáme, tým dlhšia veríme, že bola.
Mozog nám teda nepožičiava superschopnosti, keď ide do tuhého. Snaží sa poučiť nás pomocou uchovania takého množstva