Névus 2 2021/2022 | Page 10

Po náročnej zime, kedy sme už boli vyčerpaní chladom, rúškami, opatreniami a nedostatkom svetla, sme sa všetci tešili na jarné prázdniny. Mnohí sme si pripravovali plány na lyžovačku či wellness. 

Naši ukrajinskí študenti sa nesmierne tešili na to,  že konečne pocestujú domov k rodine. Niektorí cestujú 7 hodín vlakom z hraníc. Katja je naša tretiačka a pochádza z Charkova. Krásneho veľkého mesta blízko Kyjeva a ruských hraníc s Ukrajinou. My sme sa s ňou stretli a porozprávali sme sa. 

Prinášame vám toto pokojné rozprávanie.  

 

24. februára bola Katja doma, so svojou rodinou po 3 mesiacoch

odlúčenia, oslavovali narodeniny malého bratranca. Unavená po oslave a dlhých

rozhovoroch o súčasnom vzťahu Ukrajiny s Ruskom, prišla nadránom domov. Nezobudila sa do čerstvého rána a neprivítala ju spokojná tvár mamky a ocka, ani vôňa raňajok.  

5:08 miestneho času. Otrasy zeme, zachvenie skla na okne. Dunenie. „Čo je to, problémy s lietadlom, pristávaním?“ Opýtala sa Katja samej seba. Býva hneď pri letisku. Naplnená neistotou a nepokojom vstala a išla k mame do vedľajšej izby. Nie, nebolo to lietadlo. Telefón. Výraz maminej tváre sa mení. Volá teta, ktorá býva na sídlisku pri východe z Charkova smerom na ruskú hranicu. K mestu sa blíži konvoj duniacich tankov. Nevedia, čo sa deje, no radšej z bytu idú preč. Berú si iba základné veci. Hluk. Rachot. Nálety a ostreľovanie. Film, či realita?  

Rodina sa zmobilizovala a ešte v ten deň sa rýchle stiahla k starkým do blízkej dediny. Počas šiestich nocí sa ukrývali v betónovej pivnici, kde bola zima a vlhko. „To by sa aj dalo zvládnuť, no ten strach a neistota, či sa dožijeme ďalšieho rána. Čo s nami bude, ako to celé dopadne? Pocit bezmocnosti umocnený chladom a nevedomosťou, čo je s ockom. Ten ostal v dome v Charkove. Myšlienky, že my sme chránení, ale rodina nie je spolu.  

Po týždni sa nám s pomocou ockových firemných áut a benzínu na prídel podarilo opustiť Charkov a vydali sme sa na dlhú cestu za vytúženým cieľom – slobodou, na Slovensko. Cesta nám trvala 6 dní a bola plná rôznych nástrah a prekvapivých momentov. So mnou v aute bola aj teta vo vysokom štádiu tehotenstva, ktorá však na Slovensko už nedošla, lebo porodila v mestečku blízku hraníc.  

Som šťastná, že som tu, opäť v škole a všetko sa aspoň tu zdá, že je v poriadku. Aby som uľavila vlastnému napätiu a strachu o rodinu, ktorá ostala doma v Charkove, prihlásila som sa pomáhať ako dobrovoľníčka na vlakovú stanicu a do stanového mestečka pre utečencov v Michalovciach. Som rada, že im z bezpečia viem povedať milé slová útechy a povzbudiť ľudí z Ukrajiny.

Všetkým našim študentom z Ukrajiny vyslovujeme nádej, že nájdu bezpečie pre seba a svojich blízkych.   

9