Ak počujeme slovo futbal, predstavíme
si
partiu
chlapcov,
ktorí
sa
z nepochopiteľných príčin naháňajú
za loptou na zelenom trávniku. Naša
maturantka Sveťa vám dokáže, že to
môže byť aj inak.
F
utbal som začala hrať už v škôlke.
Neskôr som sa mu venovala na
základnej škole. Vždy sme boli
dobrá partia spolužiakov, a tak sme si
stále kopali loptu. Ani neviem prečo, ale
veľmi ma to chytilo. Teraz je hranie futbalu
mojou veľkou prioritou. Pri hre mám dobré
pocity, dokážem sa uvoľniť, zabudnúť na
problémy. To je super!
Spomínam si na jeden neopakovateľný
zápas. Písal sa deň... To vlastne nie je
Ružové kopačky musia byť!
vôbec dôležité.. Viem toľko, že bolo pekné
sobotné ráno. Zobudila som sa o pol desiatej a mamka mi hneď povedala: ,,Vstávaj, preložili
futbal. Ocko už o hodinu odchádza.“ Hneď som vyskočila z postele. Bleskovo som sa dala do
poriadku a hneď sme cestovali na zápas.
Keď som sa ocitla na ihrisku, zavolal na mňa tréner: ,,Sveťka, rýchlo. Dnes budeš kapitánka
ty.“ Tieto slová ma veľmi potešili, ale trochu aj zmiatli. Bol to príliš dôležitý zápas a ja som
nechcela nič pokaziť. Keď sme stáli na mieste, každý na svojej pozícii, cítila som sa čudne. No
stála som tam s páskou kapitána. Po odpískaní sme
všetky začali bojovať. Na nešťastie sme v predposlednej
minúte prvého polčasu dostali gól. Všetky hráčky išli do
šatne so sklonenými hlavami. Tréner s úsmevom
povedal: ,,Nič sa nebojte, vyhráme. Len musíme počkať
na našu príležitosť.“ Tá naozaj prišla.
11