Čo sme zažili
mali ešte krátky rozchod pred príchodom
do Oswienčimu. Cesta tam bola pomerne
dlhá ja som ju prespala takže žiadne
pikošky vám nepoviem.
Keď sme dorazili do povestného
Oswienčinu, zmocnil sa v nás nepríjemný
pocit. Na takomto mieste by sa určite
nikomu smiať nechcelo. Rozdelili sme sa
do niekoľkých skupín, prišiel k nám náš
sprievodca a exkurzia sa začala. Na
začiatok sa pýtal, či mu budeme rozumieť
a my sme povedali, že áno, ale musí
rozprávať pomaly- no mne sa zdalo, že
stále keď sme mu to povedali on začal ešte
rýchlejšie. Ešte že tam boli pani profesorky
( tie nám robili tlmočníčky!) Veci
o ktorých nám ten pán rozprával, boli
súčasťou naše nedávnej minulosti a predsa
sa to zdalo byť neuveriteľné. Ako niečo
také mohlo vzniknúť, v ktorej chorej mysli
sa toto zrodilo! Až som sa hanbila, že som
vôbec človekom, veď ani zvieratá si čosi
také nerobia. A to sa my považujeme za
civilizovaných ľudí? S kamarátkou sme
skonštatovali že je to tam celkom pekné,
len keby to neslúžilo na ten účel, na aký to
slúžilo!!!
Sprievodca nás sprevádzal po niektorých
blokoch, v ktorých boli exponáty ako
vlasy, topánky, okuliare, protézy, hrnce,
kufre a rôzne iné veci nahádzané na
obrovských kopách. Nechýbali tam ani
rovnošaty a fotky väznených židov! Pri
pohľade na to všetko, na vyšľapané
10
schody, na malé priestory, v ktorých
museli byť títo ľudia, sa moje problémy
javili, ako trápne veci, ktorými sa je hanba
vôbec zapodievať. Bolo tam mnoho ľudí.
Nejednému stekali slzy po lícach, možno
to boli rodiny, priatelia a možno len úplne
cudzí ľudia, ktorý chceli ako my vidieť, čo
dokáže ľudský rozum vymyslieť len preto,
aby sa stal nadradeným nad ostatnými
a potupil hrdosť človeka!
Keď sa po 2-3 hodinách naša
prehliadka skončila odchádzala sme odtiaľ
dosť ohromená, smutná a plná ľútosti! Ale
som rada že som to videla, už si dvakrát
rozmyslím či použijem prirovnania,
v ktorých sa hovorí o židoch alebo
a rómoch, pretože aj tí tam boli.
No a potom nás už čakala iba cesta
domou po tme sme sa hnali opäť na naše
milované Slovensko(. No táto cesta už
nebola taká úžasná, aspoň teda pre mňa, už
viem, ako sa cítia bulimici! Nič príjemné
poviem vám. Ale aj tak to neľutujem.
Všetci sme to úspešne prežili a doma nás
už čakali naši blízky!!! Hoci to boli iba 2
krátke dni zanechali v nás spomienky na
celý život.
Zuzana Feriková