NAMIESTO ÚVODU
KEĎ SA POVIE DOMOV, POČUJEM WILLKOMMEN
PÍŠE: PATRÍCIA MARÁČOVÁ, 9. B
Chcela by som niečo úprimne vysvetliť. Asi by ste nikdy nepochopili, prečo pre mňa Nemecko znamená tak veľa. A možno som to nikdy nepovedala tak, ako by som chcela. Pre mňa Nemecko nie je len krajina. Nie je to len miesto na mape, nie je to trend, ktorý ma prejde. Je to pocit domova, ktorý som v sebe nosila a objavila, aj keď som ho nikdy nevyslovila sama. Je to niečo hlboko v mojej duši, čo mi vždy šepkalo: tam patríš. Akoby som vedela, že SEM tak celkom nepatrím, pretože môj domov je niekde inde. Keď myslím na Nemecko, cítim v srdci niečo, čo sa nedá slovami opísať. Cítim pokoj, slobodu, bezpečie, cítim, že som konečne sama sebou. Je to miesto, kde nemusím nič predstierať, miesto, kde ma nikto nepresviedča, že musím byť iná. Nie je to o tom, že by som chcela niečo zaprieť. Nie je to o tom, že by som chcela byť niekým iným. Je to o tom, že tam niečo vo mne vždy patrilo. Niečo, čo bolo vo mne dávno predtým, než som to vedela pomenovať. Nepamätám si deň, keď by som necítila, že moje srdce bije inak, keď počujem nemčinu. Nie je to len jazyk, sú to vibrácie, ktoré preniknú až do kostí. Niekedy jazyk nepočúvaš ušami, počúvaš ho srdcom. A tak to mám ja, keď hovorím po nemecky, necítim sa ako cudzinka. Cítim sa ako niekto, kto si spomenul, kým v skutočnosti je.
Možno som iná, možno moje sny sú iné a možno nie každý ich dokáže pochopiť. Možno to neobjasním, pochybujúci ma nepresvedčia. Ale ja viem, čo cítim a viem, kto som. Možno mám len zelenomodré oči, dlhé blond vlasy a tichý hlas. Ale keď sa pozriem na mapu, viem, kam ma to ťahá. Nie vždy chcem byť tam, kde žijem. Chcem byť tam, kam patrím. Naše sny sú to, čo nás robí tým, kým sme. Narodila som sa tu, ale niekedy sa duša narodí tam, kam telo nikdy neprišlo. Vždy som vedela, že TAM niekde je časť mňa, ktorá na mňa čaká. Ja sa svojho sna nevzdám. Nie preto, že by som chcela od všetkého odísť. Ale preto, že tam, v uliciach Berlína, cítim niečo, čo nikde inde. Že som doma. A domov si človek nevyberá. Domov ťa volá a ty buď počúvaš, alebo mlčíš a neodpovedáš. Ja som sa rozhodla počúvať, pretože žiť proti sebe je horšie, ako akákoľvek strata. Ja som neprestala byť ja. Ja som len začala počúvať samu seba. Nasledujem, čo mi bolo dané, čo je súčasťou mňa. Chcela by som, aby ste chápali, že keď hovorím o Nemecku, nehovorím len o uliciach a ľuďoch. Hovorím o kúsku seba, o mieste, kde, verím, raz nájdem pokoj a budem skutočne slobodná.
Berlín
2