Hudba je výnimočný jav, sprevádzajúci človeka vo všetkých dimenziách času i priestoru. Tvorí neoddeliteľnú súčasť jeho života, nielen v rámci ontogenézy, ale aj fylogenézy. Napriek tomu, že nie každý človek si explicitne uvedomuje jej význam a potrebu, treba konštatovať, že hudba patrí k základným kultúrno-spoločenským potrebám, človek s ňou dennodene viac, či menej aktívne komunikuje.
Jedinečným, špecifickým „zázrakom“ hudby je jej schopnosť evokovať rôzne psychické stavy, od stavu úplného pokoja až k extáze, od radosti k smútku, k strachu, hrôze a podobne.
Už v starom Grécku bola hudba nielen umením, ale i nedefinovateľnou silou. Ľudia jej pripisovali záhadnú moc, považovali ju za fenomén stvorený božskou bytosťou. V období antiky poukázali viacerí filozofi na význam hudby v živote človeka. Platón ju povýšil nad všetky druhy umenia, pretože podľa neho hudba skutočnosť nielen zobrazuje, vniká do jej podstaty, ale svojimi výrazovými prostriedkami vplýva na jedinca, formuje jeho cítenie, myslenie i konanie. Aristoteles upozornil na prirodzený zmysel človeka pre hudobné umenie, jeho spontánnu reakciu na hudobný rytmus, melódiu, dynamiku... Zdôraznil, že hudba poskytuje človeku zotavenie, zbavenie sa nepríjemných, tiesnivých psychických stavov a všestranne na neho pôsobí. O niekoľko storočí neskôr ju škótsky filozof a historik Thomas Carlyle označil za ,,reč anjelov“.
Hudba má mnohostranné účinky, vplýva na emócie človeka, spríjemňuje mu život, eliminuje jeho každodenné starosti, ventiluje psychický pretlak, odstraňuje všedný životný stereotyp, podnecuje predstavivosť, fantáziu, kreativitu... Je to jedinečný fenomén, ktorý ako jeden z mála, stimuluje reakcie na všetkých úrovniach: biologicko – chemickej (stavy extázy, agresie, odvahy...), emocionálno – kognitívnej (mentálne procesy, emocionálne, estetické zážitky...) a spirituálno – transcendentnej (snenie, rozjímanie, oduševnenie...).
Základom všetkých menovaných, ale i nemenovaných funkcií je zmyslové vnímanie, zážitok, emócie, čo evidentne vplýva nielen na optimálny, všestranný rozvoj človeka, ale i na terapeutické účely. Jpreto prirodzené, že eminentne muzikoterapia, ktorej procesuálnou entitou
Konzekvenciou uvedeného je skutočnosť, že hudba plní v spoločnosti mnoho funkcií. Patrí
k nim funkcia:
● výchovná a vzdelávacia – v školských i mimoškolských zariadeniach, inštitúciách, v rámci edukácie; poznávanie hudobného umenia, rozvoj intelektu, emócií a kreativity;
● estetická – pôžitok z hudobného krásna;
● etická – formovanie mravných vzťahov, postojov, názorov;
● relaxačná – umožňuje oddych, zábavu, rozptýlenie;
● magická – aktuálna najmä v minulosti, ale i dnes, pri čom je často spájaná s iným druhom umenia, najmä tancom, kedy sa aktéri môžu dostať až do stavu extázy;
● hedonistická – pôžitkárska, spôsobujúca potešenie až rozkoš;
● komunikatívna – hudbu tvorí autor pre človeka, hudba ľudí navzájom spája;
● terapeutická – podnecuje psychický kľud, odbúrava stres, duševný nepokoj, eliminujú duševné poruchy...
Hudba – významný fenomén pri rozvoji osobnosti človeka
Prof. PhDr. Eleonóra Baranová CSc.
6 II III II