Editorial
Stála som pred dreveným Betlehemom v jednom nákupnom centre. Stáli tam aj moje tri deti. Pozorne sme pozerali na jednotlivé postavy, na dekorácie, farby.... V tom jedno dieťa, nie moje, položilo otázku: „Mami, prečo to bábätko nemá hračky?“. Mamička mu začala vysvetľovať, že to je preto, lebo sa práve narodilo a tiež aj preto, lebo sa narodilo do chudobnej rodiny. Nakoniec sa chlapec uspokojil s odpoveďou a len tíško dodal: „ Aha, museli byť veľmi chudobní, keď nemali hračky...“.
Stála som tam ešte hodnú chvíľu a niečo ma nútilo rozmýšľať nad tým, čo akurát doznelo. Je naozaj chudobné to dieťa, ktoré nemá hračky? Alebo ak sa na to pozerám očami dospelých, tak je naozaj chudobný ten, kto nemá veľa peňazí? Kto nemá drahé auto? Kto nemá značkové oblečenie? Kto nemá VECI?
Množstvo VECÍ okolo seba?
Musím sa priznať, že v kontexte s obrazom dreveného Betlehema mi to nedávalo zmysel. Predsa VECI mi nemôžu v živote priniesť šťastie. Alebo ak áno, tak len na veľmi malú chvíľu. Potom ten chlapec nemal pravdu. Alebo nemala pravdu jeho mamička? Chudoba je realita aj dnes, ale je naozaj chudobný ten, kto nemá luxusný byt, dom alebo najdrahšie auto?
Moja dcéra Rebeka vložila svoju rúčku do mojej a povedala: „Mami, poďme už.“. Bol to len okamih, ale aj najbežnejšie situácie v živote môžu priniesť otázky, na ktoré odpovede hľadáme veľmi dlhé obdobie.
Museli sme odísť. Čo ešte musím nakúpiť? Nič... Nič nutne nepotrebujem. Kráčali sme k východu a po nákupnom centre znela pieseň, ktorej slová si pamätám dodnes:
Počuť chóry anjelské, každý nech stíši hlas.
Nech počujeme spoločne, čo vraví vianočný čas...
Lýdia Cziriová