Nadšenie sa vyparilo, len čo si jeden z nás všimol obrovský bager rozhrabujúci pôdu. Neskôr v triede
sme sa divili nad jeho logikou práce, že najskôr nechá pracovať jednu triedu a potom to ostatným o
čosi uľahčí s bagrom.
Kým sme ťažko pracovali, celá škola, vrátane učiteľského zboru, mala z nás ohromnú zábavu.
Pri čistení našich kúskov „raja“ sme rozmýšľali, koľko stojí zelenina na trhu. Bohužiaľ, naša lenivosť
vyhrala a nič sme nekupovali. Lektor bol taký ochotný, že nám zostavil polievací rozvrh a donútil nás
venovať sa našej "záhrade" viac, ako bolo potrebné.
Každý deň mal službu niekto iný a vždy si tí dvaja priali, aby v ten deň pršalo. Príroda bola na
našej strane, keď videla, že koľko toho musíme prejsť po vodu a späť, lebo sme nemali adekvátne
vybavenie (hadicu) a aj toho neadekvátneho bolo málo (iba jedna aká-taká krhla).
No nie každý deň pršalo, takže niekedy mali ísť dvaja ľudia s jednou krhlou na celé pole. To sa
rovná asi 3 cesty po vodu. Najväčší gól bol, keď pár študentov nabral namiesto studenej vody teplú, a
tým to poliali. Postupom času, keď to berieme s nadhľadom, tak to nebolo až také zlé.
Zo známky sa stali body a zo záhrady džungľa a my sme vďační aj za tú burinu, ktorá je to
jediné, čo tam vyrástlo. No nakoniec sme ju museli na príkaz lektora vytrhať.
Miroslav Košík, Christián Bandík
9|Strana