A vtedy som pochopila, že spomínané farby nie sú len symbolom spolupráce našej Zeme. Akoby mi našepkávali, že sám človek nič nezmôže. Spomenula som si na dedkove slová: "Všetci ľudia všetko vedia." Definitívne som sa rozhodla. Zvolám bojovú poradu. Ale koho vziať do tímu "lovcov záhad" ? Snažila som si vybaviť spolužiakov, ktorí radi lúštia záhady a zároveň sú ochotní ostať v škole dlhšie ako je nutné. Akosi mimovoľne som si polohlasne opakovala mená: Ivan, Jaro, Miška, Lucia, Peter..., Maja, Matúš. Hor sa do práce. Vybrala som mobil a vytáčala jedno číslo po druhom.
"To mi je veľmi čudné, nikto nedvíha! Práve teraz, keď ich ozaj potrebujem. Alebo je to dáke znamenie?? A zrazu zazvonil môj mobil. Neuveriteľné! Tento hovor som ozaj nečakala.
Volá Jaro. Teda ten ma poriadne dnes v škole naštval. Myslí si, že keď je futbalista, tak sa mu zložím k nohám. To teda nie. Nezdvihnem.
Ale čo ak len predsa by vedel poradiť a priložiť ruku k dielu? Možno je s čítačkou kódov kamarát a posunul by nás ďalej, riskne to teda a zodvihla som mu to.
"Ahoj, ako sa máš?" zaznelo na druhom konci. "Hm, nie bohvieako," pomyslela som si. "Celkom fajn," povedala som nahlas, keďže som naňho bola ešte stále trochu naštvaná. Mala som v pláne vôbec mu to neuľahčovať, aj keď jeho pomoc by sa mi teraz naozaj hodila.
A preto som sa rozhodla mlčať. Chcela som vedieť, ako zareaguje.
Zložil. Tak, teraz je naštvaný aj on na mňa. Ale pomoc by sa mi naozaj zišla. Hrdosť, nehrdosť, zavolám teraz ja. Skôr, ako stihol niečo povedať, som rýchlo vyslovila: "potrebujem tvoju pomoc".
„K tvojim službám kráska,“ zatiahol medovo. Snažila som sa sústrediť na jedinú podstatnú otázku, ktorá mi momentálne vírila v hlave: " Počuj, nemáš náhodou čítačku QR kódov? Veľmi by si mi pomohol." "Nemám," odvetil " ale viem zohnať“. Kedy to potrebuješ?" "Pred minútou bolo neskoro,“ odvetila som. "V tom prípade sa stretneme pred školou o 10 minút,“ povedal a zložil. Bola som nervózna, ale inú možnosť som nemala. Musela som mu dôverovať, že ma neklame. Vyplatilo sa, o pár minút som v rukách držala čítačku.
Alena Szokeová,
ZŠ s MŠ
Novozámocká, Nitra
15
Kolená sa mi síce triasli, hlas trošku preskakoval pri pohľade do tých jeho zelených očí, ale ďakujem, prispeješ k misii, som už vyslovila celkom hrdo, ako niekto, kto vie čosi navyše. "Btw, žltých a modrých panáčikov si niekde nevidel?" Oči sa mu rozšírili úžasom, ale videla som - chytil sa!
Spolu sme vyrazili do učebne informatiky a už som sa videla ako odhaľujem záhadu a navyše s Jarom, najväčším fešákom v triede. To bude reklama! Ale........kde zmizol? Predtým tu ten obrázok planéty určite bol. Kam zmizol kód? Dala by som si koleno vŕtať, aby som odprisahala, že prednedávnom tu všetko bolo. Nejako sa to komplikuje.
A je po reklame. S Jarom sme na nič neprišli a tak ma aspoň odprevadil domov. Doma som zúfalá sadla za počítač a hodila do Google heslo - žltý a modrý panáčik. A zrazu.... Boli tam, žltý a modrý panáčik z plastelíny. Veselo sa na mňa usmievali z obrazovky počítača. Ale čo to? Oni sa hýbu, kývajú mi. "Asi som začala šalieť."
Ale nie, veď aj Alica v krajine zázrakov zažívala nevysvetliteľné veci, prečo by som nemohla aj ja. Zakývala som im a oni mi zakývali a vyzeralo to, že ma pozývajú k sebe... ako v tranze som vstúpila do obrazovky počítača...
A ocitla som sa v ríši plnej sladkých jahôd, rozprávajúcich zvierat a interaktívnych tabúľ. Mohla som si vytvoriť vlastný virtuálny svet a dokonca som sa čo - to dozvedela o ríši zvierat. Už mi ani ten Jaro nechýbal. No tu zrazu.....zdalo sa mi akoby som počula zvonenie a ja som si uvedomila, že som naozaj zaspala. To sa mi ešte nestalo....Ach.
Odrazu som si uvedomila, že mám námet na ročníkový projekt. Bude sa týkať ochrany prírody, životného prostredia. Celá nadšená som utekala domov a hneď som sa pustila do zhromažďovania informácií.
20