16
Časté problémy pri dojčení
o mesiac nedonosení (ako to už
tak často u dvojčiat býva) a aj
pomerne dosť žltí (mali novorodeneckú žltačku, a teda takmer
neustále spali). No a tým sa to
začalo. Dojčenie prebiehalo
ku môjho mlieka, ktorého stále
ubúdalo. Ale ani z fľaše chlapci
moc nechceli. Okrem toho som
mala zápal prsníka, antibiotiká,
neustále boľavé bradavky, ktoré
sa v podstate nehojili. Skrátka
asi takto: Obaja chlapci mi asi
v priebehu desiatich sekúnd rozhrýzli bradavky do krvi a spokojne zaspali. Na váhe, samozr ejme, nepriberali ani gram. Prvý
deň po narodení dostali obaja
infúziu glukózy, dva dni boli na
striedačku pod ultrafialovým
svetlom a v inkubátore, v izbe
sme totiž mali asi 17 stupňov.
Dojčenie prebiehalo stále rovnako „úspešne“, hoci mlieka som
mala dosť. A tak som si z dvoch
možností – infúzia alebo fľaša
– vybrala pitie z fľaše, zo začiat-
„najprirodzenejší, najzdravší a
najjednoduchší...“ Mala som pocit, že celý pôrod nie je nič oproti
bolesti a problémom s dojčením.
Po príchode domov som požiadala o pomoc sestričku z „predpôrodných prednášok“, ktorá
vraj rozdojčí všetky mamy. Všetky, len nie mňa. S pocitom vlastnej neschopnosti, že nedokážem
to „najprirodzenejšie...“, som sa
akosi nedokázala vyrovnať, dosť
som plakala. Cielene som sa vyhýbala všetkým radám a článkom typu „keď budete v pohode
Dvojičkovo • 4/2016
vy, aj vaše bábätko bude v pohode, myslite na svoje dieťa, ale
najmä sami veľa odpočívajte a
relaxujte a pod.“ Po dvoch dňoch
sme sa dopotácali do poradne,
ja v očakávaní výčitiek, užívajúca antibiotiká, s horúčkou,
celkom vyčerpaná. Ako balzam
na dušu na mňa zapôsobili slová: „Mamička, nedá sa nič robiť.
Chlapci majú žltačku, nečudujte
sa, že hneď zaspia, tak sa s dojčením už netrápte, odstriekavajte
si, kým je to možné. Do cumlíka
im urobte väčšiu dierku a uvidíte, že začnú piť aspoň z fľašky.“
Keď ma lekár takto upokojil, naozaj sa upokojili aj bábätká a
z triesočiek sa v priebehu mesiaca stali buchtičky.
Až po pol roku sa pán doktor priznal, že sa mu prvýkrát chlapci
moc nepozdávali, najmä preto,
lebo dosť dlho nechceli jesť, a
teda ani priberať.
Pocit menejcennosti ma však
dlho neopustil. Hlavne keď som
na rôznych stretnutiach počúvala, aké boli iné matky „hrdinky“
a dojčili svoje deti do roka, do
roka a pol a pod. Až časom som
pochopila, že som v tom nebola
sama. Rovnaké problémy ako
ja mali aj iné mamičky. Lenže
práve tak ako ja pri podobných
diskusiách mlčali, alebo len tak
nesmelo niečo potichu podotkli.
Ani ony sa v žiadnom článku
nedočítali, že neúspech pri dojčení nie je jasným znakom ich
neschopnosti a nedostatku lásky
k dieťaťu.
A tak teda dojčite svoje dieťa čo najdlhšie, aspoň do pol
roka veku. Je to predsa to najzdravšie, najprirodzenejšie... a
najmä to najlepšie, čo môžete
pre svoje dieťa urobiť. Ak sa vám
to podarí, buďte šťastné. No a