50 Nie každý deň je sviatok..., alebo keď je napokon všetko inak
vyznala lásku, takú pravú materinskú... bez svedkov. Obaja boli zrelí na práčku... našťastie zdravý rozum zvíťazil a do nej som naložila len fľakaté oblečenie. Dnes už niekoľkýkrát, veď aj kuckáme, aj strapce slín vo veľkom púšťame... Deťom sa v postieľkach zužujú očká, črtá sa spánok a mne svitá na pár pokojných polhodín.
Konečne objavujem čaro kúpeľných oblátok, ktoré som si zakazovala celý týždeň, a to ma provokovali pri každom vstupe do špajzy. „ Odmena musí byť,“ vravím si. „ Čo som ja z kameňa?“ Tlačil sa smiech zmiešaný so slzami v očiach. S voňavou kávou sadám si konečne k počítaču. Moja chvíľka. Iba moja. Zaslúžim si...
Len čo som sa blažene uhniezdila, materinský nos nesklamáva a opäť dvíha moje telo z pohodlnej polohy smerom k deťom. Jedno z nich pravdepodobne výdatne naložilo. Veď aj! A keby len do plienky, čo takto okakať si práve prezlečené dupačky, mami? Akoby som vyčítala zo šibalských očí mojej najmilovanejšej dcéry. Tlmím var vo svojich útrobách, spomínam na rady typu „ spievaj si, počítaj do desať...“ aj pomohlo. Nie, nespievala som... len mi myseľ vďaka týmto myšlienkam zabehla inam ako k „ pyré z druhej strany“. Oprať v rukách a sadnúť si k vytúženej káve. Figu vytúženej, studená je už, nechutí mi! Otváram mailovú poštu a v nej prekrásne vyznanie od manžela. Vraj na nás myslí a chýbame mu.
Hm, ja tu pením a „ ktosi“ ma zatiaľ obdarúva peknými slovami. Bolo to, akoby som si na dnešných pár hodín práve nalepila náplasť. Takú blahodarnú, liečivú...
... a predsa je tento deň krásny!:-)
Dvojičkovo • 3 / 2016