Keď maminke praskajú nervy
Potom raz sa stane, že sa nám
všetkým naraz stretnú „svoje dni“
a maminka to rozdýchava týždeň.
Začalo sa to už tým, ako sme vybrali Mišelu zo škôlky. Behom piatich sekúnd som ju chcela vrátiť
naspäť. Vybehla von, ako zmyslov zbavená letela cesta-necesta,
hysterická matka-nehysterická
matka. Malí, zatiaľ bez akýchkoľvek zmyslov, samozrejme, za ňou.
Dobehla som ju, keď vyliezla na
nejaký múrik, Ivana a Tomáš tiež,
a potom nevedeli zliezť.
Chytila som ju za plecia, sklonila sa (tých 10 cm) pred jej tvár
a zavrčala, že buď sa okamžite
upokojí, alebo jej zakážem holú
existenciu (a sľúbenú cukráreň)
na najbližších tridsať rokov.
Do cukrárne sme prišli bez úrazu a bez nervov. Bol tam detský
kútik, takže topánky, bundy a
svetre lietali ešte skôr, než som
našla miesto na sedenie.
Tešila som sa, že vypustím tigre
a v pokoji si „stlačím“ svoj koláč.
No isto.
Dobehla Ivanka: „Mami, pjosím si
papať.“ Tak som jej naložila do úst
z jej koláča. Nechať ju jesť samu
čokoládovú tortu je len pre „otrlé“ nátury. Rovno som zavolala aj
Tomáša. Miš si manažovala svoj
koláčik už sama.
Odkrojila som si zo svojho, že si
ho idem tiež naložiť...
Ivanka však zahlásila: „Mami, pjosím si kouáčik.“ Znova.
Na tretíkrát som si stihla strčiť lyžičku do úst.
Veľké modré oči. Ivanka opäť:
„Mami, pitie si pjosím.“
Potom si „pjosila“ ešte cikať, papať, piť, kakať („Nejde mi kakať,
mami,“ a tvárička, na ktorú sa
nedá hnevať.), zase papať, zase
piť a potom po 36 minútach sme
išli domov. (Pýtate sa, kde boli
Mišela a Tomáš? Neviem. Hrali sa
a občas prišli nabagrovať koláč či
„kouáč“, ako kto.)
máme dvojčatá
39
Teda na poštu sme šli. Milión konštruktívne, napoly plná
ľudí, dve okienka. Moje tri deti. emócií som im vysvetlila, prečo
sa tak veľmi hnevám.
Ja milión prvá v rade.
Mišela a Tomáš chápali svoje previnenie a kajúcne potichu kráčali
vedľa mňa. Ivanka nie. Mraučala
tým svojím „chřipákom“ a ďalej
mala pocit, že má nejaké práva,
ktorých sa môže po tom všetkom ešte dožadovať.
„Mmm, mami, pusti ma... mmm,
ťaháš ma. Ťaháš ma? Mmm, Bojí
ma nožička. (Môže ťa aj druhá!)
Mmmm, musím cikať (No jasné)... mm, mami, poďme tam!
Majú tam taký dizajnérsky kúsok, Mmmm...“
akože fontánku. Chvalabohu, Doma som zabásla krpcov do jedánefunguje. Ako preliezačka však lenských sedačiek. V súčasnosti je
funguje výborne. Nevýhodou je, to skôr taká psychologická pomoc,
pretože už vedia do nich vliezť a aj
že tak pre jedno dieťa.
Rev, krik, pády, sácanie, krik, ešte z nich vyliezť. Upackala som im veväčší rev a tých milión čakaním čeru, ale stále som nebola schopná
otrávených zúčastnených ľudí. Ani sa na nich ani pozrieť. Chcela som
som sa na nich nemusela pozerať, ich veľmi vytrestať ťaživým tichom,
aby som vedela, čo si myslia. Mys- ale pôsobilo ťaživo iba na mňa. Oni
lela som si, že sa nikdy nebudem už mali svoj biznis a zase raz mali
za svoje deti hanbiť. Už si to ne- mater v paži.
Foto nižšie je z momentu, keď už
myslím.
Syčala som po mojich deťoch, boli všetci vymydlení a ešte pred
ktoré na mňa s prehľadom „dla- spaním pozerali rozprávku. Mne
bali“ (alebo cez vzájomný krik ma už pomaly mäklo srdce, ale všetskrátka nepočuli), vždy keď som ko sa mi trasie ešte aj teraz, keď
niekoho postavila zo zeme, pa- to píšem.
dol ďalší, pri tom som sa snažila Uvedomila som si, že keby som
neodísť z radu pri okienku... Bolo im capla po zadku v tej chvíli, rev
to na poriadnu po zadku pre všet- by síce neprestal, ale ja by som
kých troch, ale povedala som si, naraz vypustila megatonu pary.
že takú radosť nespravím ani pub- Tým, že som to udržala, vypúšliku, ani sebe. A tak som to uhrala ťam paru doteraz. Hm, tak teraz
neviem, čo je lepšie?
na flegmatickú matku.
Jediná dobrá vec na tom celom
bola, že keď som sa dostala k okienku, nikto z ostatných zákazníkov si
netrúfol pípnuť, že kým vypisujem
šek, mám sa postaviť bokom, aby
zatiaľ vybavili niekoho iného.
Po ceste domov som drapla Ivanu a Tomáša za ruku a šla som
svojím tempom. Mišuta sa chytila Tomáša, aby stíhala.
Vyliala som si pred nimi krivdu za celé poobedie. Napoly
www.dvojickovo.sk