rozhovor
bojujem dodnes, ale mám za to dve zdravé, krásne
dievčatká, ktoré môj život napĺňajú tak, ako to nič
iné a nikto iný nedokáže.
Môj muž, keď som mu oznámila, že sú dve, sa začal
nahlas smiať, ja som od strachu plakala a celé to vyzeralo ako v nejakej absurdnej americkej situačnej
komédii. Potom pre mňa prišlo obdobie cieleného
pokoja. Začala som odmietať koncerty a trávila som
čas doma s nohami na gauči, vzdelávala som sa
v oblasti práce s fotografiou a vychutnávala som si
čas bez zhonu a stresu, ktorý ma v šoubiznise trápil
celé roky predtým. Ich tatino sa o ne od prvého momentu príkladne stará, venuje im všetok čas, čo si
pri náročnej práci a trénovaní hokeja ukradne, a deti
ho, samozrejme, zbožňujú.
Otcovia to majú vyhraté. Vedia sa s nimi vyblázniť,
často pre nich neexistujú mantinely režimu a deti
práve toto milujú. Potom mama príde s tým, že už
dosť bláznenia, šup do vane, a do postele… je jasné,
že tatino vyhráva na plnej čiare.
Podľa čoho ste vyberali mená Nala a Mia?
Vždy som chcela mená, ktoré by boli jednoslabičné,
zneli elegantne, nedali sa príliš zdrobňovať a tiež
som chcela, aby sa dali ľahko vysloviť aj Slovákom,
aj cudzincom. Miu som mala v hlave už dávno a Nala
mi jedného dňa v tehotenstve z ničoho nič prišla na
um. Len tak.
Až neskôr som si uvedomila, že sa tak volala levica v rozprávke Leví kráľ. Je to nigérijské meno a na
Slovensku je zatiaľ jediné. Bohužiaľ, ani jedno moje
dieťa nemá meniny. Nie sú v kalendári. Možno podľa švédskeho kalendára, v ktorom je Mia, stanovíme
obom meniny na rovnaký deň, aby im neskôr nebolo ľúto, keď tomu už začnú rozumieť.
Vraví sa, že dvojčatá dokážu ľudí neustále inšpirovať. Ako ste boli inšpirovaná vy od ich narodenia, k čomu ste sa vďaka nim dopracovali?
Tu by som mohla asi napísať román. Určite všetky
mamičky dvojičiek a viacerčiat vedia, o čom hovo-
Ukážky Mishiných fotoprác si môžete
pozrieť na jej webovej stránke:
http://mousehousephoto.wix.com/deti
6
www.dvojickovo.sk