Grécko. Nie dovolenka, ale aj život... s dvojčatami
Akí sme dnes
Dnes máme dva rôčky a neľutujem ani jeden deň! Tak rada pozerám na fotky, na ich tváričky,
vlásky, pohyby... a porovnávam,
ako počas týchto dvoch rokov
prešli toľkými zmenami...
Moje priority sa zmenili nie tlakom, ale prirodzene. Keď si človek
uvedomí, čo je pre neho podstatné, nájde svoje šťastie pod nosom
a bude spokojný. Netreba k tomu
veľa a, samozrejme, nikde, ale nikde to nejde bez zamračených dní,
bez problémov a smútku. Jednoducho tie momenty treba nechať
v pozadí, prijať ich len ako ponaučenie, nie ako spomienku.
Môj smútok bol najväčší, keď
po tom, ako začali byť ich kroky istejšie a istejšie, a ja som im
začala od ich prvého roka dávať
stravu takú, ako bola vhodná
pre mňa a pre môjho muža, len
na kúsočky pokrájanú, prestali postupne prejavovať záujem
o dojčenie. Doteraz mi chýba tá
chvíľka, keď som im mohla dať
zo seba nielen srdce, ale aj obživu. Doteraz to beriem, akoby
ma odsunuli, akoby to bol ich
prvý krok k tomu, že raz ma potrebovať nebudú, že sami budú
schopní žiť na tomto svete.
Každý deň držím ich drobunké
rúčky a hladím ich. Viem, že raz
budú tieto rúčky väčšie od mojej a nebudú ráno v mojej posteli. Každé obdobie má svoju krásu, radosti a nové objavy!
Michalko a Alexandrík sú teraz
v období spoznávania, záujmu,
učenia sa, chápania... celý deň
fungujú bez prestávky. Len po
obede zadriemnu a ich detský
svet zas pokračuje až do noci.
Každý jeden deň mám rada!
Každý jeden deň je pre mňa
sviatkom! Oslavou!
Preberali sme s mojím drahým
manželom, že na jeseň by sme
ich dali do škôlky, aby sa naučili komunikovať aj s inými deťmi, naučili sa byť v spoločnosti iných detí a vecí, prisvojili