ZO ŽIVOTA STOMIKA
10.30 hod. Rýchlo sa prezliekam,
skontrolujem, v akom stave je Iluša, či
sa nebúri. Potom sa presúvam do lôžkového
oddelenia po ďalší biologický
materiál.
11.00 hod. Dopoludňajšia zmena je
veselá. Prinášam množstvo výsledkov
z jednotlivých laboratórií, ktoré rozdelím
podľa odosielateľa a roznášam ich
ordinujúcim lekárom.
12.00 hod. Konečne obed. Jedlo si
nosím z domu, všetko prevažne mleté
a odšťavené, lebo moja Iluša je prieberčivá
a často mi robí po nevhodnej
strave starosti.
13.30 hod. Znova vybieham po materiál,
niečo urgentné sa zomlelo na oddelení.
Dáždnik už netreba, lebo letná búrka
prehrmela. Je krásny letný deň. Už sa
teším na ukončenie pracovnej zmeny.
14.30 hod. Práve prichádza kolegyňa,
aby ma vystriedala v práci. Píšem
narýchlo do knihy hlásenia, čo som
nestihla ešte dokončiť, a odchádzam
domov.
15.00 hod. Skontrolujem svoju Ilušu,
to už v pohodlí domova, a na polhodinku
si vyložím nôžky, veď v práci
som dnes nachodila 16 000 krokov,
ktoré mi zrátal krokomer.
16.00 hod. Obliekam si pohodlné oblečenie
a turistické topánky, beriem
košík, paličku a vychádzam do blízkej
hory na prechádzku. Je krásne. Svieža
zeleň, vtáčiky štebocú, vdychujem
svieži vzduch znovuzrodenej hory
a idem na svoje tajné hríboviská.
V hore sa potulujem po známych chodníčkoch,
ale zabočím aj mimo vychodených
cestičiek. Tam sa dajú najskôr
objaviť nejaké huby. Hoci bola búrka,
hora je pomerne rýchlo obschnutá.
18.00 hod. Začínam sa poberať domov.
Dnes sa mi podarilo nájsť päť
hríbikov hrabáčikov a dva dubáčiky.
Pomaly sa vlečiem dolu kopcom
len tak z nohy na nohu, lebo som aj
unavená, ale moja myseľ je radostná,
nepremýšľam nad svojím ochorením,
hora ma vždy vylieči z každej boľačky.
19.00 hod. Konečne som doma, hríbiky
očistím, nakrájam a dám sušiť.
Aj by som si zajedla takej praženičky
s hubkami, ale moja Iluška by mi to
neodpustila. Tak si odšťavím zeleninu
– mrkvu, kaleráb, petržlen – a večeru
doplním mixovaným tvarohom.
20.00 hod. Prichádza na rad pozrieť
si televízor, čo je nové vo svete, veď
zaj tra mám voľný deň.
21.30 hod. Telefonát od kolegyne
z práce, že ráno nemôže prísť do práce
pre podvrtnutú nohu. Tak som jej
prisľúbila, že ráno prídem, hoci som sa
už tešila na zajtrajšie voľno.
22.00 hod. Už aj hajde do postele,
ráno sa vstáva do práce. Rýchla kontrola
kamošky a dobrú noc! •
AKTIVITY BEŽNÉHO DŇA
Po každej operácii je veľmi dôležité včasné zapájanie sa do bežných
samoobslužných aktivít. Samozrejme, že je to veľmi náročné obdobie
nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. Čím skôr začneme so
zapájaním sa do každodennej aktivity, tým rýchlejšie sme schopní dostať sa
do pôvodnej fyzickej kondície a zvládať všetky aktivity, ktoré sme zvládali
pred operáciou. Ako tento proces môže prebiehať, sme sa spýtali pani
Marty Kovačovicovej.
Marti, aké boli vlastne prvé hodiny a dni po takej zložitej operácii, ako je
operácia v tráviacom trakte?
U mňa takáto situácia bola pomerne zložitá, pretože som v priebehu jedného
týždňa bola operovaná trikrát. Nestihla som sa ešte ani spamätať a poobzerať
sa vôkol seba po jednej operácii a už som mala prípravu na ďalšiu. Zodpovedne
teda môžem hodnotiť až obdobie bezprostredne po tretej operácii.
Prvé hodiny po operácii sú vlastne len také, že človek precitne a zoznamuje
sa s novou situáciou. Zratúva, koľko hadičiek mu odkiaľ „trčí“ a, samozrejme,
má ubolené celé telo. Táto situácia sa ale z hodiny na hodinu mení. Večer
v deň operácie som už mala potrebu aspoň si za pomoci sestričiek sadnúť
a povystierať si ruky, nohy. Nebolo to však nič ohurujúce, lebo sa mi začala
točiť hlava, tak ma sestričky dali do horizontálnej polohy. Druhý deň som
už začínala s cvičením nôh v ležme, robila som rôzne pohyby chodidlami,
ako prepínanie prstov na nohách, prepínanie lýtok a aspoň čiastočne
upažovanie rúk na lôžku. Takto vyzerali moje prvé aktivity po operácii. Na
tretí deň som už začínala so samoobslužnými činnosťami – nalievala som si
vodu do pohára, posadila som sa a aj som za pomoci personálu chodila po
izbe. Každý deň prichádzala rehabilitačná sestrička. Ja som však tiež sama
viackrát za deň cvičila ďalšie cviky na lôžku alebo v sede. Samozrejme, že
vždy som nemala chuť a silu cvičiť, ale musela som sa premôcť a nevynechať
ani jeden deň. Po desiatich dňoch som už videla výsledky svojho snaženia.
Bola som takmer samostatná aj čo sa týka ošetrovania stómie. Teraz už
môžem vyhlásiť, že cvičenie v pooperačnom období ma veľmi posunulo
vpred. Preto si myslím, že je veľmi dôležité čím skôr sa zapájať do denných
samoobslužných činností, do aktivít bežného dňa. Rovnako veľký pokrok
som urobila, keď som navštívila svoju záhradku plnú kvetov a začala sa o ňu
s láskou v rámci možností starať.
53