RADIM
www.convatec.sk
Aj to sa stáva...
Ing. Peter Malík
V jednej starej piesni sa spieva „Život je náhoda...“ A tá skutočne funguje.
V mojom prípade však negatívnym spôsobom. Veď posúďte sami!
Práve toto číslo časopisu RADIM má
nosnú tému „Rehabilitácie ako spôsob
návratu pacientov do normálneho
života“ po operáciách, chemoterapii,
rádioterapii. A po ťažkých úrazoch,
ktorý postihol aj mňa ako dlhoročného
onkologického pacienta-stomika.
Postačila jediná sekunda nepozornosti
a nasledoval nepredvídaný pád,
prevoz úrazovkou do nemocnice,
neskutočná bolesť a úplná imobilita.
Röntgen potvrdil zlomený ľavý
bedrový kĺb a krčok stehennej kosti.
Nevyhnutná bola okamžitá operácia
s totálnou implantáciou nového bedrového
kĺbu. Mám už sedemdesiatdva
rokov a veku prislúchajúce zdravotné
deficity. Napriek tomu som operáciu
zvládol bez problémov. Mimoriadne
ťažké dni nastali na traumatológii na
Kramároch po operácii. Stiesnené
pomery na nemocničnej izbe, bolesť,
analgetické infúzie. To najhoršie ma
však ešte len čakalo.
Pacient sa po operácii musí venovať
dvadsaťštyri hodín denne postihnutej
končatine, spočiatku neustále cvičiť
na posteli. Lenže stomik má pri svojej
základnej diagnóze aj iné starosti.
Napríklad ako si pri totálnej imobilite
vypúšťať obsah stomického vrecka,
resp. ako si vymieňať dvojdielny
systém s podložkou. V polohe ležmo
bez pomoci inej osoby je to priam nemožné.
Niektoré sestričky a sanitárky
problémy stomikov už poznali, ďalšie
vôbec nie, ale pomocou mojej navigácie
mi ochotne pomohli. Boli však
aj také, ktoré pracovať so stomickými
vreckami ani nevedeli, ani nehýrili
ochotou pomôcť.
Pozornosť medzi operovanú nohu
a stómiu sa rozdelila na polovicu. To
predstavovalo značný hendikep pre
kvalitnú rekonvalescenciu a dodržanie
jej časového postupu. Situácia sa
zlepšila, keď som sa dokázal posadiť.
Vtedy som si s pomocou sanitára síce
pomalšie, ale už sám dokázal „obslúžiť“
svoju stómiu.
Pod dozorom fyzioterapeuta som začal
prvé cvičenia chôdze s vysokými nemeckými
barlami. Naučil som sa prvé
kroky po rovine, aj hore-dole po schodoch.
Pri dlhšej imobilite totiž hrozí pacientovi
vznik nebezpečných dekubitov.
Prevenciou je aj polohovanie v posteli.
Po desiatich dňoch ma previezli
z traumatológie do rehabilitačného
centra Nemocnice sv. Cyrila a Metoda
na Antolskej v Petržalke. Pomery
hospitalizácie sa zlepšili. Len dvaja
pacienti v izbe, dostatok priestoru,
skrine na šaty. Aj personál bol ochotnejší.
Odborné denné cvičenie s barlami
prebiehali pod dozorom fyzioterapeutky
aj individuálne. Lenže opuch
nohy, hematóm, mi sťažoval situáciu
a znemožnil mi chodiť na ďalšie cvičenia
do telocvične.
Po jedenástich dňoch ma prepustili do
domáceho liečenia. Na sanitku s odvozom
som čakal „iba“ sedem hodín. Pokračoval
som doma v individuálnom
cvičení. Manželka mi pomáhala so
základnými ošetrovateľskými povinnosťami.
Žiaľ, minimálne dva mesiace
som bol na túto jej pomoc odkázaný.
Pritom manželka má sama vážne neurologické
diagnózy a značné zdravotné
problémy. Ale aj to sme s pomocou
rodiny prežili.
Stomik má pri svojej základnej
diagnóze aj iné starosti.
Doma sme si plánovali už dávnejšie rekonštrukciu
vaňovej kúpeľne na sprchovú.
Úraz jej realizáciu urýchlil. Museli sme
zniesť rozbombardovaný byt a nemožnosť
sprchovať sa. Aj to sme pretrpeli.
Nasledovali kontroly na chirurgii, posun
hematómu do oblasti kolena. Na zmiernenie
bolestí som používal rôzne homeopatické
masti. Asi po šiestich týždňoch
som prešiel na nízke francúzske lakťové
barly, ktoré budem môcť odložiť asi tak
v polovici apríla. Pravda, iba vtedy, ak
rekonvalescencia bude prebiehať bez
problémov. Aj potom však lekári a fyzioterapeuti
odporúčajú nosiť opornú
palicu. Pre istotu v chôdzi. Vznikol mi aj
nárok na kúpeľnú liečbu. Pri svojej diagnóze
stomika si však musím premyslieť,
či ju využijem.
Aj pre bežného smrteľníka je takáto tortúra
poriadna zaberačka. Nuž a pre stomika
priam fuška! Rehabilitačný proces
je beh na dlhé trate. Na návrat do normálneho
života je nutná polročná doba.
Na prekonanie tohto ťažkého obdobia
je potrebná božská trpezlivosť a optimistická
povaha. Ten optimizmus mám
v krvi, ale nekonečnej trpezlivosti som
sa musel učiť. Áno, človek vydrží veľa.
A my stomici obzvlášť!
•
26