CIRKEVNÉ LISTY 3
Kresťanské chrámy sú takmer prázdne, čo sa však nedá povedať o chrámoch
a svätyniach iných náboženstiev. Cirkev je konfrontovaná s problémom aktuálnosti očakávania druhého príchodu Ježiša Krista, keď trend života diktujú masmédiá propagujúce bohatstvo a osobnú slávu ako najvyššie ľudské hodnoty. V prípade bežného obyvateľa sa za najvyššie blaho považuje zdravie a dostatok financií. Problémom nie je priať
si zdravie, ale jeho vytrhnutie z kontextu Božej spásonosnej činnosti, ktorá má dimenziu večnosti. Cirkevní predstavitelia by sa mali správať tak, aby svietili a oslovovali hlasným príkladom pokory, nie hrdosťou a tým pádom aj súhlasom s daným stavom vecí (s.
170 – 174).
Postmoderná doba vniesla aj do kresťanských domácností pochybnosti o potrebe klasických náboženských úkonov, ako sú napr. účasť na službách Božích, krst detí, účasť
na Večeri Pánovej či požehnanie vstupu do manželstva. Snáď najpálčivejšou otázkou posledných rokov je otázka opodstatnenosti pôstu. Boh nepotrebuje žiadny z uvedených
úkonov, avšak podľa autora majú Božie príkazy svoje racionálne opodstatnenie: „Keď
sa postím, robím dobre svojmu zdraviu; keď sa modlím, sýtim pokojom svoju dušu, svoje vnútro; keď chodím do kostola, aktívne odpočívam a duša nadobúda pokoj; keď rodičia žiadajú cirkevne pokrstiť malé dieťa, tak obohacujú nielen to dieťa, ale aj celé spoločenstvo veriacich.“ (s. 95).
Aktívne veriaci ľudia sú často v pokušení klásť Bohu ultimáta: ak dá, aby sa stalo toto,
potom je to dôkaz, že existuje a pôsobí. Ak sa veci neudejú podľa mnou nalinkovaných
predstáv, tak je to dôkaz, že Boh neexistuje alebo ignoruje svojich verných. Tieto ľudské keby – tak potom sú prejavmi našej malovernosti a sú analogické Tomášovmu postoju
po vzkriesení Ježiša Krista, keď bol presvedčený o potrebe fyzickej skúsenosti dotknutia sa Ježišových rán (s. 144 – 148).
Aby sa slovo Božie v poslucháčoch uchytilo a rástlo, potrebuje na to čas. Je ako semeno, ktoré sa seje v tichosti, avšak má schopnosť zapustiť do zeme silné korene. Úlohou zvestovateľa je podať zvesť o Božej láske a milosti tak, aby poslucháčov oslovil, čo
v praxi znamená vedieť sa pohybovať na rôznych úrovniach poznania a disponovať primeranými prostriedkami komunikácie (s. 154 – 158).
Umenie kázať sa zdokonaľuje celoživotne. Veľkým požehnaním pre poslucháčov
a nedoceneným prínosom pre samotného zvestovateľa je, keď si uvedomuje, že je vždy
v tomto umení „iba“ na ceste zdokonaľovania. Recenzovaná zbierka kázní prispeje všetkým, ktorí si tento fakt uvedomujú. Osobitným prínosom zbierky je jednoznačnosť vyjadrenia myšlienok a použitie terminológie, ktorá je vhodná aj pre laického čitateľa, čím
sa stáva vhodnou pomôckou aj pre súkromnú meditáciu a modlitbu.
Autorka je vysokoškolská pedagogička a pôsobí na Inštitúte kontextuálnej teológie
na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
OPRAVA. Redakcia Cirkevných listov uverejňuje nasledovnú opravu článku Jána Brozmana (CL 1 –
2/2012, str. 44 – 45): Správne znenie mena sestry farárky je Alena Ďurčíková a dozorcom CZ Istebné
je Ján Zaťko.
25