CIRKEVNÉ LISTY 3
zyk otcov a prejdú na jazyk svojho nového okolia. Spomeňte si len, ako sme sa ťažko vzdávali bibličtiny. My, ako jediný slovanský národ v germánskych zástupoch luteránov, sme
na svoju kultúru niekedy príliš citliví, inokedy máme naopak snahu splynúť a svoju identitu potláčame. New York je vďaka svojej diverzite jedným z najtolerantnejších miest na
svete, aké si viem predstaviť. V tomto meste sa inakosť cení. Ak Newyorčanovi poviete,
že ste slovenský evanjelik, zrejme ho zaujmete. Bude chcieť poznať Vašu históriu a zvyky.
Opýta sa Vás, kde v meste nájde reštauráciu s kvalitným slovenským jedlom. Vy sa na oplátku dozviete niečo o tom Newyorčanovi a jeho (jej) koreňoch.
Na začiatku som hovoril o snoch a o realite. Cirkevníci môjho cirkevného zboru sa
prebúdzajú do reality, ktorá sa líši od starého sna o ohromnej komunite, kde ich je v kostole
vyše päťsto, takže ak neprídete včas, nemáte kde sedieť ani stáť. Okolo oltára nie sú zástupy konfirmandov a nemajú tri sobáše za sobotu. V tejto realite je mojou úlohou potešovať ich v rozčarovaní, ale zároveň im pomôcť hľadať nové ciele a spôsoby práce. Aj
mňa v tejto úlohe neraz pochytilo zúfalstvo a sklamanie. Do kostola nechodieva 150 ľudí,
ako by sa to mohlo zdať podľa mojej prvej kázne. Polovica z nich vtedy prišla len na sviatky k príbuzným. Niektorým to zabralo aj pol dňa cesty. Na anglických aj na slovenských
službách Božích máme priemernú účasť zhruba po dvadsať ľudí. Často aj menej. Máme
pomerne povzbudivý počet mladých rodín alebo jednotlivcov, ale tí sa v kostole ukazujú tak nepravidelne, že sa málokedy stretnú v „povzbudivom počte“. Občas mávame nedeľnú školu, ale opäť sa musíme vyrovnať s tým, že niektoré rodiny pre rôzne okolnosti skrátka nemôžu prichádzať pravidelne. Naopak oceňujeme, že mnohí k nám v nedeľu
cestujú aj vyše dvoch hodín. Často pre kostol obetujú svoj jediný voľný deň. Mnohí naši
krajania tu nemajú záchytnú sociálnu sieť v podobe rodičov alebo príbuzných, a preto
sa snažia pracovať čo najviac a zabezpečiť sa pre prípad nepredvídateľného. Našou najväčšou starosťou je, že tí, ktorých sa nám podarilo získať pre vieru v Pána Ježiša a pre cirkev, sa neraz skrátka odsťahujú za lepšou prácou alebo úspornejším bývaním. Nevytýkam im to. Malé byty sú tu dvakrát drahšie ako celé domy v okolitých štátoch Únie. Podľa mojich údajov sa za posledných osem rokov stalo aktívnymi členmi nášho zboru vyše
sto Slovákov z ponovembrovej imigračnej vlny. Deväťdesiat z nich je dnes roztrúsených
po Kanade, Colorade, Texase, Pensylvanii, Floride (štyria sú v Nairobi v Keni). Pre slovenského čitateľa je však dôležité aj to, že drvivá väčšina z nich je naspäť v lone ECAV
na Slovensku. V cudzom svete našli kúsok domova a duchovný útulok. Niektorých sme
na Slovensko vyprevadili s obnovenou vierou, iných pokrstených, alebo konfirmovaných
a dokonca cirkevne sobášených. Nevieme si predstaviť, aký by bol ich vzťah k cirkvi bez
služby, ktorou boli obdarovaní v našom cirkevnom zbore. Vyžaduje to však neustálu snahu stretávať a oslovovať nových ľudí. Predstavovať im špecifiká nášho zboru. Umožňovať našim ľuďom, aby sa tu mohli stretávať a byť si navzájom oporou. Zahladzovať ich
rozdiely a viesť ich ku kresťanskému porozumeniu. A samozrejme, našich dlhodobých
členov trpezlivo viesť k tejto službe, aj napriek tomu, že sa im nikdy nebude zdať taká
fantastická ako realita z minulosti, ktorá unikla ako sen. Znovu a znovu ich učiť stretávať nových ľudí, vybudovať si voči nim dôveru a potom ich nechať odísť s dôverou, že
Pán Boh si nás vie použiť aj napriek našim slabostiam.
Autor je zborový farár Slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru
Svätej Trojice v New Yorku.
23