Ľahko, ale nie povrchne
Práve tu nachádza autorka metaforu pre životy svojich postáv. Trianonom pomenúva neustále životné kompromisy a Delta sa stane symbolom aspoň chvíľkového pocitu pokoja
a životného naplnenia rozprávačky. Juliana, protagonistka tohto príbehu, je azda jedinou
z Kepplovej postáv, ktorá chce nájsť naplnenie svojho života v tom druhom, aj jej je však
dopriaty v delte Dunaja iba „provizórny“ a chvíľkový happyend: „Bolo nám dobre. O nič
lepšie. Aj to bolo dosť.“ Nie je to preto, lebo sa musí báť reakcií okolia, skôr z akejsi neschopnosti aktérov tohto vzťahu vystúpiť zo svojich ulít.
Hroziacu sentimentálnosť a pátos, ktoré by z témy vyplývali, autorka úspešne odvracia. Smútok a clivota jej rozprávania majú skôr pôvod v drobných detailoch. Napokon aj
jej postavy sú natoľko pragmatické, že si ho držia v sebe, aby im v ich pohybe svetom nebránil. Kepplová dokáže vo svojom písaní udržať určitú ľahkosť, ktorá sa však ani na chvíľu nemení na povrchnosť.
Hovoriť o Kepplovej knihe ako generačnej výpovedi bude možno prepiate, no je zrejmé, že sa jej vydarenému a sugestívnemu debutu podarilo podať správu o každodennej
a kúzla zbavenej podobe života v ére globalizácie. V nej sa nenápadne ukazuje, že prekračovanie hraníc a sloboda daná vonkajšími okolnosťami nie sú samospasiteľné. Môžu priniesť rovnakú prázdnotu a frustráciu ako stagnácia a že pokoj a naplnenie zrejme prichádzajú väčšinou z nášho vnútra.
Autorka je literárna vedkyňa.
CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2
Keď sa rozkukajú a oťukajú
Kepplovej hrdinovia sú individualisti, ktorí už vlastne s tými druhými naplno byť nevedia.
Strácajú domov, nie ten reálny, kde vyrastali, chodili do školy a prežívali prvé lásky, ale domov ako pocit zabývanosti a životného naplnenia. Budia sa v noci s pocitom úzkosti, žijú
medzi mnohými svetmi, ich inštinkty sú nespoľahlivé a každé ráno si musia pripomenúť,
kým sú: „Už nevedela, ako sa správajú dobrí ľudia a ako zlí, jej intuícia tu nefungovala a teraz
tam stála a kukala, kukala a nezostávalo jej iné, než dúfať, že sa rozkuká, lebo všetci doma
vraveli, že bude lepšie, až sa rozkuká a oťuká.“
Životy týchto postáv prebiehajú v nekončiacom provizóriu, ženie ich nutkavý pocit „byť
na ceste“. Tá však už dávno stratila svoj cieľ. Jediné, k čomu dokážu Kepplovej hrdinovia
dospieť, je kompromis, alebo, v lepšom prípade, „provizórny happyend“, ktorý môže byť
kedykoľvek spochybnený, možno práve nutkavou túžbou ísť ďalej, je jedno kam.
Princíp nomádstva sa prenáša aj na kompozíciu celej knihy. Autorka necháva decentne prelínať sa a miestami nechronologicky sa dopĺňať jednotlivé príbehy. Hrdinovia jedného rozprávania sa nenápadne zjavia a svoje príbehy dopovedia v inom, takže obe prózy môžeme čítať ako jemne prepojený celok.
Kým v prvej časti Kepplová skladá roztekavú, mnohohlasnú mozaiku z príbehov jednotlivých postáv, v druhej sa koncentruje na milostný vzťah rozprávačky a jej milenky. Pokúša sa tu svoje rozprávanie zjednotiť, tak ako si protagonistka chce zjednotiť svoj svet prostredníctvom lásky, ktorú zažíva. Rovnako mení nevľúdne, fádne a ubíjajúce londýnske
a parížske byty a ulice, nedostatočný životný priestor za exoticky pôsobiacu Budapešť, a najmä
rumunskú deltu.
Článok je prevzatý z denníka Pravda s povolením vydavateľa.
Uverejnený bol v: kultura.pravda.sk, 21. septembra 2011
47