siaca, väčšina každý týždeň.4 Všetci majú alebo aspoň začali vysokoškolské vzdelanie a väčšina
buď študuje alebo pracuje vo vzdelávacích inštitúciách. Všetci odišli do krajiny buď
v (západnej) Európe5, alebo do Spojených štátov amerických, prevažne do mestského prostredia. Mnohí z nich sa po predĺženom pobyte v zahraničí6 buď vrátili do vlasti, plánujú
sa vrátiť, alebo aspoň tú možnosť zvažujú.7 Okrem dvoch8 sú všetci vo veku 27 – 42 rokov.9
Musím povedať, že ja sama sa rovnako radím do tejto skupiny. Svoje skúsenosti som v tomto
článku pridala k tým, o ktoré sa podelili moji priatelia. Skupina tých, čo mi odpovedali, teda
nepredstavuje skúsenosti ľudí z obrovskej pestrej škály. Napriek tomu je to významná skupina, lebo práve takíto ľudia po odchode do zahraničia budú hľadať miesto, kde môžu duchovne patriť, nový duchovný domov. Sú preto prístupní a radi sa pridajú k cirkevnému
zboru, ak cirkevný zbor ponúkne to, čo potrebujú a hľadajú. A preto verím, že stojí za to
všimnúť si ich skúsenosti a potreby.
Mojim priateľom som dala nasledujúce otázky:
Našli ste vo svojom novom bydlisku spoločenstvo veriacich, kde sa cítite prijatí a ktoré sa
stalo vaším duchovným domovom?
Väčšina našla spoločenstvo, kde pravidelne chodia, niektorí však vnímajú, že to nie je celkom ako doma, chýbajú im rôzne aspekty a/alebo cítia, že celkom nezapadli.
Väčšina nezmenia príslušnosť k cirkvi, naopak, upevnili sa vo svojej vlastnej viere. Pre Magdalénu skúsenosť v zahraničí znamenala upevnenie pocitu duchovného domova v jej vlastnej cirkvi. „Inšpirovalo ma to žiť a slúžiť v nej s väčšou radosťou a presvedčením.“
U tých, ktorí sa rozhodli k zmene, zmena nebola radikálna a jej príčinou bolo hlavne
to, že duchovné prejavy inej cirkvi v zahraničí boli bližšie tomu, s čím mali skúsenosť doma.
Tak to bolo napríklad pre Ruth. Na otázku odpovedala: „Áno – hľadala som predovšetkým zbor, ktorý by bol blízko a ktorý by bol podobný môjmu zboru na Slovensku atmosférou,
spôsobom uctievania, vyučovaním.“
Tento jav podľa môjho názoru súvisí s tým, že všetci opýtaní boli dostatočne zakotvení vo svojej viere. Ako sami povedali, viera bola a zostala pre nich veľmi dôležitá.
Samozrejme, existujú aj prípady, keď ľudia radikálne zmenili duchovnú orientáciu, opustili svoju vieru. Ukazuje sa však, že tí, ktorí boli doma pevne zakorenení vo svojom spoločenstve, a pre ktorých ich viera bola veľmi dôležitým aspektom života a vlastnej identity,
väčšinou nemajú tendenciu hľadať niečo radikálne iné. Viera je totiž stabilizujúcim prvkom
ich života, niečím, čo im dodáva pocit istoty, pevnej pôdy pod nohami, aj keď sa veľa vecí
naokolo otriasa.
Obrovským aspektom pri výbere spoločenstva (popri blízkosti, podobnosti domácemu
spoločenstvu) – je potreba a túžba cítiť sa prijatý, cítiť, že dary a talenty, ktoré človek prináša, spoločenstvo vníma ako hodnotné, krásne a obohacujúce. Ak zo spoločenstva sála pohostinnosť v širšom zmysle slova – otvorenosť, pozornosť a srdečnosť voči tým, čo prichádzajú,
spoločenstvo sa stáva príťažlivým, príjemným miestom a ľudia sa tam budú vracať.
CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2
Zmenili ste od svojho odchodu z domu cirkev alebo náboženskú príslušnosť?
Je náboženský život v novom spoločenstve iný ako to, na čo ste boli zvyknutí doma?
29