editoriál
■ ONDREJ PROSTREDNÍK ■
CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2
Tradícia zaväzuje. To si uvedomuje iste každý, kto na seba preberá úlohu pokračovať v tom, čo pred
mnohými rokmi začali iní. Cirkevné listy vždy boli priestorom, v ktorom sa kultivuje evanjelická tradícia na Slovensku. Ním majú zostať aj pre budúcnosť.
Je dobré, keď naše povedomie formuje súbor overených postojov a názorov. Zakotvenosť v tradícii
pomáha človeku orientovať sa v premenách časov. Bez nej človek stráca identitu. Bez identity len ťažko môže vstupovať do vzťahov, pretože pre svojich partnerov nie je čitateľný. Bez vzťahov prestáva
byť súčasťou širšieho spoločenstva. Bez spoločenstva prestáva byť tým, k čomu ho Stvoriteľ určil: bytosťou stvorenou pre prijímanie a odovzdávanie hodnôt, ktoré mu ako dary zveril v jeho živote.
Tradícia však nesmie zväzovať. Tradícia má byť pilierom, ktorý nemusí byť za každú cenu viditeľný. Musí však byť funkčný ako opora, na ktorej stojí to, čo má byť zrozumiteľným biblickým svedectvom evanjelických kresťanov v dnešnej dobe. Biblický vzťah k tradícii veľmi presne vystihuje výmena názorov medzi Ježišom a farizejmi v otázke tradície umývania rúk (Mt 15, 1 – 11). Ježiš poukazuje na to, že podanie – tradícia sa pre farizejov, strážcov vieroučnej čistoty, stala obmedzujúcou prekážkou. Nánosy interpretácií im zakryli to, čo stojí na počiatku – Božie slovo a jeho prikázania. Zároveň demaskuje zneužívanie tradície ako pokrytectvo. Skutočnú službu blížnemu dovolila tradícia
zameniť za konfesionálny formalizmus vedúci až k nemorálnemu odopieraniu služby blížnemu v mene
zbožnosti. Preto sa stavia do radu prorokov, ktorí podobne kritizovali zneužívanie náboženskej tradície. Cituje Izaiáša, ktorý na plné ústa svojim súčasníkom povedal, že ich konfesionálna identita je
iba prázdnym tláchaním, na míle vzdialeným od Božieho slova: „Tento ľud ma ctí perami, ale jeho
srdce je ďaleko odo mňa. Darmo ma uctievajú, keď ľudským rozkazom učia ako učeniam Božím.“
(v. 8 – 9, Iz 29, 13). Tradícia a od nej odvodená identita sú užitočné pre náš život len po tú mieru, kým
nám ako mapa pomáhajú dostať sa k cieľu. Ale nie sú samotným cieľom. Nemožno ich zneužívať na
to, aby sme v mene tradície a identity zatieňovali Božie slovo. Tradíciu a identitu nemožno povyšovať na cieľ. Tým je rozpoznávanie Božej vôle vyjadrenej v Jeho slove v meniacich sa podmienkach nášho života. Jej vždy nová a čerstvá interpretácia, ktorá oslovuje človeka v jeho hriešnosti, oslobodzuje
ho a mení jeho život posolstvom evanjelia.
Tento slobodný a kritický postoj voči dedičstvu predkov je skutočnou evanjelickou tradíciou, ktorá vždy znovu nachádzala svoje vyjadrenie na stránkach Cirkevných listov. V tomto zmysle je tradícia tvorená zástupom osobností stojacich za obsahom tohto časopisu naozaj záväzkom a programom
pre každého, kto vstupuje do jeho formovania. Vďaka patrí aj doterajším členom redakčnej rady
a šéfredaktorovi Jánovi Hroboňovi za vernú službu v duchu zaväzujúcej, nie však zväzujúcej tradície.
V duchu tejto tradície otvára toto číslo tému, ktorá by nemala v súčasnej dobe zostať cirkvou nepovšimnutá. Migrácia za prácou a jej dôsledky pre duchovný život. Nie je nová. Začiatkom minulého storočia veľmi rezonovala aj v evanjelickej cirkevnej tlači. Dnes však nadobúda aj druhú, úplne novú
dimenziu. Tá prvá nám je z dejín známa. Členovia našich cirkevných zborov odchádzajú za prácou
a za štúdiom do zahraničia. Doma nechávajú prázdne miesta v rodine, v cirkvi, v spoločnosti. V cudzine
zápasia s prijatím. Tá druhá a nová stránka fenoménu migrácie je však zložitejšia. Je oveľa viac zaťažená negatívnymi stereotypmi. Ide o prijatie migrantov v našej vlasti, v našich obciach, v našich cirkevných zboroch. Ukrajinský či rumunský robotník, kórejský inžinier, vietnamský alebo iránsky obchodník – tí všetci začínajú byť samozrejmosťou našej spoločnosti. Vieme, čo prežívajú, keď sú v našej
domovine cudzincami?
Obe stránky fenoménu migrácie sú úzko prepojené. Nielen navzájom medzi sebou. Sú úzko späté aj s duchovným životom. Nielen tých, čo odchádzajú do cudziny, ale aj tých, čo prijímajú cudzincov vo svojej vlasti. Samozrejme, ak ich prijímajú. A práve to je tá veľká výzva, pred ktorou stojí naša
cirkev v dnešných dňoch.
šéfredaktor
1