Vždy, keď sedím vo vlaku na intrák, spomínam na staré dobré časy, ktoré
som zažil na našom rodinne založenom gymnáziu. Niežeby som bol starý,
ale spomienky, ktoré študenti uchovávajú vo svojich srdciach, sú vzácne.
Veď predsa, kedy inokedy ako na strednej škole zažijete prvú skutočnú
lásku, prvú ozajstnú pusu, možno prvé rozchody, problémy, ktoré vám
prináša puberta a pokusy čo najlepšie skryť ťahák, pri ktorom ste si dali viac
námahy ako pri učení samotného učiva.
Buďme k sebe úprimní. Koho vtedy trápilo, aký vzorec má kyselina
cyklohexánkarboxylová, kto nastúpil po smrti Márie Terézie na trón či ako
vypočítate pravdepodobnosť toho, že z troch guľôčok si vytiahnete práve tú
červenú?
Tešili sme sa na hodiny, na ktorých nám učitelia vraveli horúce novinky
zo sveta zborovne. Zaujato sme počúvali vtipné príbehy zo súkromného
života učiteľov, len aby
sme sa vyhli opakovaniu prítomného
času
jednoduchého a priebehového.
Celý rok sme zaujato čakali na moment, keď vycestujeme na koncoročný
výlet. Tam sa dejú veci, na ktoré sa spomína ešte veľmi dlho a o akých sa
učiteľom ani nesníva. Samozrejme, aby som sa zastal všetkých študentov,
nedeje sa tam nič nekalé.
Chudáci naši triedni učitelia – keď si spomeniem, koľko našich problémov
museli vyžehliť... Za všetky sa im hlboko ospravedlňujeme.
Osud je veľký špekulant. Niekedy stretnete ľudí, ktorí vám prirastú
k srdcu, inokedy ľudí, ktorí vám do oka nepadnú. Každý z nich vás však
posilní a posunie dopredu. Nebudeme si klamať, že všetky vzťahy vydržia
aj po škole. V každom z nás však ostanú spomienky a tie sú jediným rajom,
z ktorého nás nemôžu vyhnať.
Michal Soroka
76