ARCH 9/2019 web ARCH_9_2019_web - Page 21

Realizácie netušil. To napokon, spočiatku, celkom neplánovali ani Baranyai s Benedekom, ktorí sa o pár mesiacov vrátili do hry, pretože klient predsa len prehodnotil svoj postoj. Centrála firmy ABW je etudou na trojuholník. A  slovo etuda vyjadruje mnohé aj o  jej mierke a  rozsahu. Je to komorná stavba s prekvapivou schopnosťou vytvárať vľúdnu a nevtieravo zomknutú atmosféru. To nie je samozrejmosť. To treba vedieť. Prečo práve troj- uholník? Prvotné úvahy sú vraj odvodené aj od trojice písmen ABW a  dokonca aj od tvaru A. Logické vysvetlenie hovorí, že trojuhol- ník je odpoveďou na lokalitu, pričom tvorí akési jadro medzi troma stranami – výrobou, exteriérovým showroomom a cestou. Zároveň funguje ako clona medzi rušnou výrobnou časťou, ku ktorej patrí aj nakladacia zóna pre kamióny, a pokojným plenérom vystavených produktov hneď vedľa parkovo upravenej záhrady. Trojuholník sa väčšinou postará o  wow efekt, ale v  konečnom dôsledku nie je vždy prijatý s  nadšením, ostré nárožia sú agresívne a  interiér nezariaditeľný. Baranyai s  Benedekom však od začiatku uvažovali o trojuholníku s ladne zaoblenými nárožiami, v ktorých vznikli plno- hodnotné a proporčne vyvážené priestory. Stopy čísla tri nájdeme aj v interiéri. Najviac to vidno na pôdoryse horného podlažia, ktorý tvoria tri sústredené trojuholníky. Vonkajší obvod patrí kanceláriám, naň nadväzuje otvorená chodba a uprostred je voľný priestor s troj- uholníkovým strešným svetlíkom. Tento dôležitý vzťažný bod podčiarkuje strom – fikus zasadený vo vstupnom foyer. Ďalšia troj- ka súvisí s komponovaním výhľadov a priehľadov. Od pracovného stola každý dovidí jednak smerom von z vlastného okna, potom cez presklenú priečku na chodbu a  prípadne kolegov oproti a  krížom cez náprotivnú stranu kancelárií ešte ďalej, až na horizont polí. Je na čo sa dívať – vnútri aj vonku. Prízemie je potom viac-menej otvorenou halou so štyrmi akčnými súradnicami – recepciou pre klientov, recepciou pre vodičov kamiónov, schodiskom na horné kancelárske podlažie a menšou jedálňou pre osadenstvo objektu. To je viac-menej všetko. Oplatí sa pozastaviť pri označení dom v  pasívnom štandarde. Sú architekti, ktorí pozorne sledujú uhlíkovú stopu, neblahé prog- nózy klimatických zmien a sotva by sa kedy podpísali pod projekt, ktorý nepočíta s najnovšími „eko a energo“ technológiami. Sú však aj takí, ktorí udržateľnosť riešia zdravým sedliackym rozumom a všetko ostatné považujú za ekoteror, respektíve biznis prezlečený za etickú autoritu. Aj jedni aj druhí majú svoju pravdu. Baranyai a Benedek sú kdesi na pomedzí. Pri uvažovaní o objekte ich tešila predstava, že nezaberajú ornú pôdu, keďže nový objekt osadili na mieste nefunkčných hospodárskych stavieb. Okrem toho je budo- va okrem elektriny takmer úplne sebestačná, má vlastné studne na 50 úžitkovú vodu a o prívetivú mikroklímu sa starajú reverzibilné tepel- né čerpadlo, centrálna rekuperácia, podlahové kúrenie a chladené stropy na princípe betónového jadra. Azda jediné, čo ich mrzelo, boli fasádne lamely z cédrového dreva, ktoré sa kvôli neštandardnej dĺžke dovážali až z troch európskych zdrojov. A to by sa z hľadiska ekodogmatizmu mohlo javiť ako faux-pas. Trvalá udržateľnosť v ar- chitektúre však, našťastie, nie je len o cirkulárnej ekonomike, ale aj o rade ďalších faktorov, ako je napr. schopnosť dlhodobo pestovať pozitívny vzťah k objektu aj prostredníctvom takých „banalít“, ako je prevádzkové pohodlie a podnetná vizuálna stimulácia. V tomto smere Baranyai s Benedekom nič nezanedbali. Popri ekológií autorom teda mimoriadne záležalo na kom- forte, ktorý vytvoria pre tých, čo tu denne strávia aspoň obligát- nych osem hodín. Obetovali pre to aj pohľadový betón, a  to už je čo povedať. Nevzdali sa ho úplne, zostal na nosných stĺpoch a stenách, no z akustických dôvodov od neho upustili na strope, hoci konštrukčne ide o  betónové stropy s  prácne zaliatymi inštaláciami. Betón však nakoniec prekryla striekaná akustická omietka. Podobne je to aj s  podlahami, kde sa pôvodne rátalo s  pancierobetónom, no omnoho lepšie akustické parametre mal prírodný kaučuk. I  keď to, že sme v  hlavnej bašte „betonár- skej“ firmy a v interiéri sa betón toľko nevyskytuje, môže vyznieť ako paradox. Autori sa však neoddali predvídateľnej myšlienke a hádam už aj klišé staviť na betón ako na ťažiskový materiál, čo je vlastne statočné a oslobodzujúce. Napokon, betónu je predsa dosť hneď vedľa vo výrobnej a skladovacej zóne. Ale v interiéri je ho tak akurát a v hlavnej úlohe je tu najmä iný materiál – brezová preglejka. Je z  nej zhotovený všetok vstavaný nábytok. Stojí za to všimnúť si aj detaily ako napríklad vodorovnú líniu, ktorá zjed- nocuje výšku skriniek, vypínačov aj dverných kľučiek. Pracovné stoly pokrýva vrstva kaučuku (idea je vraj prevzatá z písacích pul- tov na Hlavnej pošte v  Bratislave, Gyula Pártoš, 1912), aby sa pri práci dostavili aj príjemné haptické zážitky. Komplexnosť, ktorá vo finále prospieva aj pracovnej morálke... A  aby sa tento celostný prístup dopovedal aj zvonka, architekti budovu ABW obkole- sili zeleňou. Neustále kvitnúcou, ale aj vysokou v podobe desia- tok novovysadených stromov. Cez koruny budúcich dospelých stromov architekti smerovali k  spojeniu s  dedinou a  neďalekým hájikom. A aj pomocou úvodného entrée, ešte pred vstupom na pozemok, kde je zvláštny úkaz so silným lokálnym odkazom – vy- siatou lúkou kvetov, ktoré bežne nájdeme v tejto časti Slovenska. Tu sú doma. Kvety aj tí, čo sem chodia za prácou. Takto nejako by mohol vyzerať aj priaznivý osud iných bývalých JRD a  už nič nebude ako predtým. Elena Alexy