Realizácie
netušil. To napokon, spočiatku, celkom neplánovali ani Baranyai
s Benedekom, ktorí sa o pár mesiacov vrátili do hry, pretože klient
predsa len prehodnotil svoj postoj.
Centrála firmy ABW je etudou na trojuholník. A slovo etuda
vyjadruje mnohé aj o jej mierke a rozsahu. Je to komorná stavba
s prekvapivou schopnosťou vytvárať vľúdnu a nevtieravo zomknutú
atmosféru. To nie je samozrejmosť. To treba vedieť. Prečo práve troj-
uholník? Prvotné úvahy sú vraj odvodené aj od trojice písmen ABW
a dokonca aj od tvaru A. Logické vysvetlenie hovorí, že trojuhol-
ník je odpoveďou na lokalitu, pričom tvorí akési jadro medzi troma
stranami – výrobou, exteriérovým showroomom a cestou. Zároveň
funguje ako clona medzi rušnou výrobnou časťou, ku ktorej patrí aj
nakladacia zóna pre kamióny, a pokojným plenérom vystavených
produktov hneď vedľa parkovo upravenej záhrady. Trojuholník
sa väčšinou postará o wow efekt, ale v konečnom dôsledku nie
je vždy prijatý s nadšením, ostré nárožia sú agresívne a interiér
nezariaditeľný. Baranyai s Benedekom však od začiatku uvažovali
o trojuholníku s ladne zaoblenými nárožiami, v ktorých vznikli plno-
hodnotné a proporčne vyvážené priestory. Stopy čísla tri nájdeme
aj v interiéri. Najviac to vidno na pôdoryse horného podlažia, ktorý
tvoria tri sústredené trojuholníky. Vonkajší obvod patrí kanceláriám,
naň nadväzuje otvorená chodba a uprostred je voľný priestor s troj-
uholníkovým strešným svetlíkom. Tento dôležitý vzťažný bod
podčiarkuje strom – fikus zasadený vo vstupnom foyer. Ďalšia troj-
ka súvisí s komponovaním výhľadov a priehľadov. Od pracovného
stola každý dovidí jednak smerom von z vlastného okna, potom cez
presklenú priečku na chodbu a prípadne kolegov oproti a krížom
cez náprotivnú stranu kancelárií ešte ďalej, až na horizont polí.
Je na čo sa dívať – vnútri aj vonku. Prízemie je potom viac-menej
otvorenou halou so štyrmi akčnými súradnicami – recepciou pre
klientov, recepciou pre vodičov kamiónov, schodiskom na horné
kancelárske podlažie a menšou jedálňou pre osadenstvo objektu.
To je viac-menej všetko.
Oplatí sa pozastaviť pri označení dom v pasívnom štandarde.
Sú architekti, ktorí pozorne sledujú uhlíkovú stopu, neblahé prog-
nózy klimatických zmien a sotva by sa kedy podpísali pod projekt,
ktorý nepočíta s najnovšími „eko a energo“ technológiami. Sú však
aj takí, ktorí udržateľnosť riešia zdravým sedliackym rozumom
a všetko ostatné považujú za ekoteror, respektíve biznis prezlečený
za etickú autoritu. Aj jedni aj druhí majú svoju pravdu. Baranyai
a Benedek sú kdesi na pomedzí. Pri uvažovaní o objekte ich tešila
predstava, že nezaberajú ornú pôdu, keďže nový objekt osadili na
mieste nefunkčných hospodárskych stavieb. Okrem toho je budo-
va okrem elektriny takmer úplne sebestačná, má vlastné studne na
50
úžitkovú vodu a o prívetivú mikroklímu sa starajú reverzibilné tepel-
né čerpadlo, centrálna rekuperácia, podlahové kúrenie a chladené
stropy na princípe betónového jadra. Azda jediné, čo ich mrzelo,
boli fasádne lamely z cédrového dreva, ktoré sa kvôli neštandardnej
dĺžke dovážali až z troch európskych zdrojov. A to by sa z hľadiska
ekodogmatizmu mohlo javiť ako faux-pas. Trvalá udržateľnosť v ar-
chitektúre však, našťastie, nie je len o cirkulárnej ekonomike, ale aj
o rade ďalších faktorov, ako je napr. schopnosť dlhodobo pestovať
pozitívny vzťah k objektu aj prostredníctvom takých „banalít“, ako
je prevádzkové pohodlie a podnetná vizuálna stimulácia. V tomto
smere Baranyai s Benedekom nič nezanedbali.
Popri ekológií autorom teda mimoriadne záležalo na kom-
forte, ktorý vytvoria pre tých, čo tu denne strávia aspoň obligát-
nych osem hodín. Obetovali pre to aj pohľadový betón, a to už
je čo povedať. Nevzdali sa ho úplne, zostal na nosných stĺpoch
a stenách, no z akustických dôvodov od neho upustili na strope,
hoci konštrukčne ide o betónové stropy s prácne zaliatymi
inštaláciami. Betón však nakoniec prekryla striekaná akustická
omietka. Podobne je to aj s podlahami, kde sa pôvodne rátalo
s pancierobetónom, no omnoho lepšie akustické parametre
mal prírodný kaučuk. I keď to, že sme v hlavnej bašte „betonár-
skej“ firmy a v interiéri sa betón toľko nevyskytuje, môže vyznieť
ako paradox. Autori sa však neoddali predvídateľnej myšlienke
a hádam už aj klišé staviť na betón ako na ťažiskový materiál, čo
je vlastne statočné a oslobodzujúce. Napokon, betónu je predsa
dosť hneď vedľa vo výrobnej a skladovacej zóne. Ale v interiéri je
ho tak akurát a v hlavnej úlohe je tu najmä iný materiál – brezová
preglejka. Je z nej zhotovený všetok vstavaný nábytok. Stojí za
to všimnúť si aj detaily ako napríklad vodorovnú líniu, ktorá zjed-
nocuje výšku skriniek, vypínačov aj dverných kľučiek. Pracovné
stoly pokrýva vrstva kaučuku (idea je vraj prevzatá z písacích pul-
tov na Hlavnej pošte v Bratislave, Gyula Pártoš, 1912), aby sa pri
práci dostavili aj príjemné haptické zážitky. Komplexnosť, ktorá vo
finále prospieva aj pracovnej morálke... A aby sa tento celostný
prístup dopovedal aj zvonka, architekti budovu ABW obkole-
sili zeleňou. Neustále kvitnúcou, ale aj vysokou v podobe desia-
tok novovysadených stromov. Cez koruny budúcich dospelých
stromov architekti smerovali k spojeniu s dedinou a neďalekým
hájikom. A aj pomocou úvodného entrée, ešte pred vstupom na
pozemok, kde je zvláštny úkaz so silným lokálnym odkazom – vy-
siatou lúkou kvetov, ktoré bežne nájdeme v tejto časti Slovenska.
Tu sú doma. Kvety aj tí, čo sem chodia za prácou. Takto nejako
by mohol vyzerať aj priaznivý osud iných bývalých JRD a už nič
nebude ako predtým.
Elena Alexy