Realizácie
Obnova pamätníka
Zlín
TRANSAT architekti
G
ahurov pamätník medzi Akropolou,
Nekropolou a Spartou
Pamätník Tomáša Baťu (1876 – 1932) bol podľa Gahurovho
projektu postavený za 5 mesiacov od 21. 3. do 12. 7. 1933. V rokoch
1954 – 1955 ho prebudovali na koncertnú sálu s galériou a pre-
menovali na Dom umenia. V roku 1985 bol zapísaný do zoznamu
kultúrnych pamiatok. Od 90. rokov mesto Zlín úspešne usilova-
lo o jeho získanie od štátu. V roku 2006 sa konala konferencia
o povahe budúcej rekonštrukcie /1/, ktorá odporúčala vrátiť stav-
bu do pôvodného stavu. O 5 rokov neskôr tieto závery schválilo
zastupiteľstvo mesta. Na ich základe v rokoch 2012 – 2014 ateliér
architekta Petra Všetečku vytvoril architektonickú štúdiu obnovy,
ktorá bola rozpracovaná do projektu a po 2 rokoch prác nedávno
ukončená.
V urbanistickej mierke pamätník pôsobí ako sklenený monolit
situovaný na severojužnej osi Zlína, pozdĺž ktorej boli neskôr po-
stavené Študijné ústavy (1936 – 1938) križujúce východozápadnú
os, dnešné námestie Tomáša Garriguea Masaryka.
Z hľadiska architektonickej mierky pôsobí ako zasklený hranol
členený betónovými stĺpmi (4 x 7) s kruhovým prierezom. Každé
z interkolumnií je delené na vertikálne pásy jednovrstvového
zasklenia. Cez sklenené fasády je vnímateľné vnútorné delenie
dvoma betónovými stropnými doskami tak, že prízemie je zastro-
pené do polovice (galéria) a poschodie úplne (podlažie). Polarita
monolitu a vrstveného hranolu je generátorom významov objektu
naprieč mierkami.
Pamätník ako nesakrálna bazilika – vitrína spoločnej práce
„Budova, která slouží k uložení sbírek, je vlastně velkou vitrínou
a tož to bude tedy správné.“ František Lýdie Gahura, 1933
Podobne ako ďalšie zlínske výrobné, administratívne a školské
stavby aj pamätník bol navrhnutý v module 6,15 x 6,15 m (cca
20 x 20 stôp). V tomto zmysle teda ide o modulovo koordino-
vanú a štandardizovanú stavbu. Gahura ju navrhol ako rozmernú
„vitrínu“ prepojenú s celým stavebným univerzom Baťovho Zlína.
V tejto najprofánnejšej z dimenzií uchovávala nielen spomienky
na prácu jednotlivca, ale aj výsledky kolektívneho úsilia (expozí-
cia obuvi, dokumentácia). Prvou z dimenzií tohto pamätníka je
teda pocta individuálnej aj spoločnej práci (dom ako vitrína s vnú-
tornými vitrínami). Ale v zmysle rozvrhu, kompozície a materiálu
ide o jedinečné, „prototypické“ riešenie. Typizovaný modul Ga-
hura usporiadal ako trojtrakt (napríklad baziliky), vďaka čomu celá
stavba evokuje trojloďové usporiadanie presahujúce profánnu di-
menziu práce smerom k pomyselnému sídlu novodobého bazila
(„panovníka-sudcu“), teda pana šéfa závodu na zhromaždisku zlín-
skej obce.
Pamätník ako sklenený dom mŕtveho
Profánne stavebné materiály, proporcie a rozmery môžu
nadobúdať aj iné významy.
Gahura vystaval objekt pamätníka z troch základných ma-
teriálov zlínskej architektúry: betónu, ocele a skla, ktoré spolu
s kompozíciou stavby mali podľa neho vyjadrovať: „zvláštnosti
Tomáše Bati: velkorysost, jasnost, vzlet, optimismus i prostotu,
poctivost a pravdivost.“ /2/ Materiálová rovina diela /3/ zjavne
odkazuje k vlastnostiam osobnosti zakladateľa moderného Zlína.
Ale porovnávaním priestorového rozvrstvenia a kompozičného
členenia fasád sa ďalej dá zistiť, že dom mŕtveho je vystavaný
v triadickom kompozičnom systéme (trojky a jej násobky). Troj-
a šesťosé zasklené fasády sa ďalej skladajú zo šestíc vertikálnych
sklenených pásov. Vetracie pásy sú horizontálne delené na 9 kla-
piek. Priestorovo je každá z etáží trojlodie, stredná loď ostáva
prázdna obsahujúc iba schodisko (bočné obsahovali vitríny).
Symbolika čísiel môže túto poctu jednotlivcovi transponovať do
univerzálnejších (sakrálnych aj profánnych) súvislostí. Napríklad
pytagorejský systém (1 x 2 x 3 = 6), Anjelská hierarchia Pseudo-
dionýza Aeropagitu (9 chórov anjelov združených do 3 trojíc),
Danteho Božská komédia (Peklo, Očistec, Raj – každá z týchto
3 sfér má 9 vrstiev, text má 33 spevov napísaných v tercínach).
Priestorové usporiadanie umožňuje uvažovať o symbolickom pre-
chode mŕtveho medzi rôznymi svetmi a sférami. Navyše, Gahurov
návrh bol stavebne realizovaný v roku 1933. Dom mŕtveho je teda aj
možný architektonický chronostichon – zápis čísla označujúceho
rok návrhu a stavby.
Pamätník ako pocta zlínskemu Daidalovi
Doteraz text poukazoval len na významy architektonického
riešenia. Teraz sa k slovu dostávajú aj figuratívne prvky: kópia
jednoplošníka Junkers F13, v ktorom Tomáš Baťa tragicky zahynul
a kópie pravdepodobne Gahurom objednaných stojanových svie-
tidiel Luminator /4/ v podobe elektrických „pochodní“. Mimo-
riadne miesto v pamätníku patrí lietadlu. Na jeho význam pouka-
zuje nielen to, že ide o stroj, v ktorom Baťa zahynul, ale aj geomet-
ria jeho umiestnenia. Pôdorys pamätníka sa delí na dva štvorce.
V jednom je schodisko, v druhom zavesený jednoplošník. Jeho
kabína je v priesečníku osí vstupného a interiérového schodiska,
39