ARCH 9/2019 web ARCH_9_2019_web - Page 14

Realizácie Obnova pamätníka Zlín TRANSAT architekti G ahurov pamätník medzi Akropolou, Nekropolou a Spartou Pamätník Tomáša Baťu (1876 – 1932) bol podľa Gahurovho projektu postavený za 5 mesiacov od 21. 3. do 12. 7. 1933. V rokoch 1954 – 1955 ho prebudovali na koncertnú sálu s  galériou a  pre- menovali na Dom umenia. V roku 1985 bol zapísaný do zoznamu kultúrnych pamiatok. Od 90. rokov mesto Zlín úspešne usilova- lo o  jeho získanie od štátu. V  roku 2006 sa konala konferencia o povahe budúcej rekonštrukcie /1/, ktorá odporúčala vrátiť stav- bu do pôvodného stavu. O  5 rokov neskôr tieto závery schválilo zastupiteľstvo mesta. Na ich základe v rokoch 2012 – 2014 ateliér architekta Petra Všetečku vytvoril architektonickú štúdiu obnovy, ktorá bola rozpracovaná do projektu a po 2 rokoch prác nedávno ukončená. V urbanistickej mierke pamätník pôsobí ako sklenený monolit situovaný na severojužnej osi Zlína, pozdĺž ktorej boli neskôr po- stavené Študijné ústavy (1936 – 1938) križujúce východozápadnú os, dnešné námestie Tomáša Garriguea Masaryka. Z hľadiska architektonickej mierky pôsobí ako zasklený hranol členený betónovými stĺpmi (4 x 7) s  kruhovým prierezom. Každé z  interkolumnií je delené na vertikálne pásy jednovrstvového zasklenia. Cez sklenené fasády je vnímateľné vnútorné delenie dvoma betónovými stropnými doskami tak, že prízemie je zastro- pené do polovice (galéria) a  poschodie úplne (podlažie). Polarita monolitu a vrstveného hranolu je generátorom významov objektu naprieč mierkami. Pamätník ako nesakrálna bazilika – vitrína spoločnej práce „Budova, která slouží k uložení sbírek, je vlastně velkou vitrínou a tož to bude tedy správné.“ František Lýdie Gahura, 1933 Podobne ako ďalšie zlínske výrobné, administratívne a školské stavby aj pamätník bol navrhnutý v  module 6,15 x 6,15 m (cca 20 x 20 stôp). V  tomto zmysle teda ide o  modulovo koordino- vanú a štandardizovanú stavbu. Gahura ju navrhol ako rozmernú „vitrínu“ prepojenú s celým stavebným univerzom Baťovho Zlína. V  tejto najprofánnejšej z  dimenzií uchovávala nielen spomienky na prácu jednotlivca, ale aj výsledky kolektívneho úsilia (expozí- cia obuvi, dokumentácia). Prvou z  dimenzií tohto pamätníka je teda pocta individuálnej aj spoločnej práci (dom ako vitrína s vnú- tornými vitrínami). Ale v  zmysle rozvrhu, kompozície a  materiálu ide o  jedinečné, „prototypické“ riešenie. Typizovaný modul Ga- hura usporiadal ako trojtrakt (napríklad baziliky), vďaka čomu celá stavba evokuje trojloďové usporiadanie presahujúce profánnu di- menziu práce smerom k  pomyselnému sídlu novodobého bazila („panovníka-sudcu“), teda pana šéfa závodu na zhromaždisku zlín- skej obce. Pamätník ako sklenený dom mŕtveho Profánne stavebné materiály, proporcie a  rozmery môžu nadobúdať aj iné významy. Gahura vystaval objekt pamätníka z  troch základných ma- teriálov zlínskej architektúry: betónu, ocele a  skla, ktoré spolu s  kompozíciou stavby mali podľa neho vyjadrovať: „zvláštnosti Tomáše Bati: velkorysost, jasnost, vzlet, optimismus i  prostotu, poctivost a  pravdivost.“ /2/ Materiálová rovina diela /3/ zjavne odkazuje k vlastnostiam osobnosti zakladateľa moderného Zlína. Ale porovnávaním priestorového rozvrstvenia a  kompozičného členenia fasád sa ďalej dá zistiť, že dom mŕtveho je vystavaný v  triadickom kompozičnom systéme (trojky a  jej násobky). Troj- a  šesťosé zasklené fasády sa ďalej skladajú zo šestíc vertikálnych sklenených pásov. Vetracie pásy sú horizontálne delené na 9 kla- piek. Priestorovo je každá z  etáží trojlodie, stredná loď ostáva prázdna obsahujúc iba schodisko (bočné obsahovali vitríny). Symbolika čísiel môže túto poctu jednotlivcovi transponovať do univerzálnejších (sakrálnych aj profánnych) súvislostí. Napríklad pytagorejský systém (1 x 2 x 3 = 6), Anjelská hierarchia Pseudo- dionýza Aeropagitu (9 chórov anjelov združených do 3 trojíc), Danteho Božská komédia (Peklo, Očistec, Raj – každá z  týchto 3 sfér má 9 vrstiev, text má 33 spevov napísaných v  tercínach). Priestorové usporiadanie umožňuje uvažovať o symbolickom pre- chode mŕtveho medzi rôznymi svetmi a sférami. Navyše, Gahurov návrh bol stavebne realizovaný v roku 1933. Dom mŕtveho je teda aj možný architektonický chronostichon – zápis čísla označujúceho rok návrhu a stavby. Pamätník ako pocta zlínskemu Daidalovi Doteraz text poukazoval len na významy architektonického riešenia. Teraz sa k  slovu dostávajú aj figuratívne prvky: kópia jednoplošníka Junkers F13, v ktorom Tomáš Baťa tragicky zahynul a kópie pravdepodobne Gahurom objednaných stojanových svie- tidiel Luminator /4/ v  podobe elektrických „pochodní“. Mimo- riadne miesto v pamätníku patrí lietadlu. Na jeho význam pouka- zuje nielen to, že ide o stroj, v ktorom Baťa zahynul, ale aj geomet- ria jeho umiestnenia. Pôdorys pamätníka sa delí na dva štvorce. V  jednom je schodisko, v  druhom zavesený jednoplošník. Jeho kabína je v  priesečníku osí vstupného a  interiérového schodiska, 39