val úzky prieliv od pevniny. Boj o nezávislosť ho výrazne poznačila, ale za oslobodenie vďačí skôr diplomacii
než vojenskej sile.
,,Počula som, že sa Dubrovník kedysi volal Ragusa,“ zaštebotala Lily a zaklonila hlavu, aby dovidela na
masívne hradby.
Jej brat sa nechcel dať pred rodičmi zahanbiť a tiež sa do témy naoko sebavedomo zapojil. ,,A v preklade
to slovo vlastne znamená skalu. Preto sa ľudia s týmto symbolom stretávajú aj na vlajkách a na niektorých
budovách,“ doplnil svoje znalosti nadobudnuté z Wikipédie.
Lily si zaclonila rukou oči, pred páľavou z ohnivej gule na nebi. ,,Odkiaľ to vieš, Krištof?“ Zagánila na neho.
,,Z internetu,“ odpovedal bez zaváhania. ,,Pred cestou som si doma vyhľadal všetko o Chorvátsku a najmä
o Dubrovníku.“
,,To je skvelé, nemám pravdu, drahá?“ spýtal sa otec a žmurkol na svoju ženu. ,,Je fascinujúce, že sa náš
syn zaujíma o mesto, ktoré sme navštívili.“
,,Určite áno,“ súhlasila nadšene. ,,Ale Krištof bol odjakživa bystrý chlapec, iba je príliš lenivý,“ zhodnotila.
Ich syn si plnými dúškami vychutnával slnečné lúče. Svojich rodičov počúval jedným uchom dnu, druhým
von.
Otec odrazu prelomil ticho. ,,Viete, že Dubrovník odjakživa predstavoval dôležitý obchodný uzol? Prichádzali
do neho lode z celého sveta. Ale prosperite sa dlho netešil, pretože na prelome sedemnásteho storočia
ho zasiahlo zemetrasenie,“ vysvetlil zapáleným hlasom. ,,Budovy v období renesancie a znovu obrodenia
boli úplne zničené. Obyvatelia neutrpeli iba estetickú stratu, ale aj ujmu na životoch cez päťtisíc ľudí.“
,,To skutočne vtedy padlo toľko obetí?“ začudovala sa jeho žena. ,,Ja som zasa počula, že mesto stíhal
jeden úpadok za druhým, ale neviem, či je to vierohodné tvrdenie.“
Ernest prikývol. ,,Máš pravdu, Ivica. Mesto sa pomaly potápalo ako Titanic a už zostali len mdlé spomienky
na jeho slávu. Pod vplyvom Francúzska klesalo ešte viac, až úplne stratilo popularitu. Takto pokračovalo
až do dvadsiateho storočia, kedy sa situácia zmenila. Za tento krok vďačí predovšetkým cestovnému a turistickému
ruchu.“
,,Zaujímavé,“ hlesla Lily, ktorá nemala ani zďaleka také obšírne poznatky.
Návštevníci prechádzali cez chodník a s úžasom sa dívali na panorámu pred sebou. Po celom meste sa
týčili stredoveké hradby, ktoré na nich dozerali ako prastarí bojovníci. Hlavná ulica viedla cez stred mesta,
v blízkosti ktorého sa nachádzali kaviarne a rôzne historické pamiatky. Centrum nadobúdalo tvar baroka,
hoci ulice lemované pouličnými lampami mu pridávali moderný šmrnc. Veľká Onofriova fontána mala
šestnásť dýz, v zaklenutom priestore. Svoje pomenovanie získala po talianskom architektovi Onofriovi Della
Cavu, ktorý sa do architektonických dejín zapísal už v pätnástom storočí. Miestni verili, že pitie z fontány
prináša pútnikovi šťastie.
Krištof sa so záujmom zadíval na stĺp, ktorý sa nachádzal na južnom námestí Luža. ,,Čo je to?“
,,To je Orlandov stĺp, ale tiež ho môžeme pomenovať aj Rolandov stĺp. Jeho vzhľad pripomína postavu z
mytológie, ktorá chránila mesto pred saracénskymi bojovníkmi. Na jeho počesť sa konajú každoročne letné
festivaly,“ povedal s úsmevom otec. ,,A to čo vidíš oproti stĺpu, je kostol svätého Blažeja, zasvätený
ochrancovi mesta.“
Kráčali už celé hodiny a deti začali byť poriadne hladné.
stránka 37