Lujza kľačala na drevenej podlahe, ruky mala voľne spustené pred telom, vlasy jej prekrývali tvár. Zuzka
štuchla mame do pleca: „Mami, je ti zle? Vstaň, nám sa tu už nepáči. Chceme ísť domov!“
Žiadna odozva. Dvojčatá sa k sebe pritúlili. A vtedy sa to stalo - Lujza prudko zdvihla hlavu, oči jej svietili
na zeleno a prehovorila mužským hlasom:
„Čarodejnice moje... Nehovoril som vám, že vás nikdy neopustím?“ a rozpažila ruky na objatie.
„Ma-mi? Prečo tak čudne rozprávaš?“
„Nespoznávate ma? Málo som vás učil...“ Lujzine ústa sa usmiali, ale úplne inak, ako sa usmieva Lujza:
„Totiž, ja som váš otec.“
„Oci? Ale ako je to možné?“ osmelila sa Katka.
„Nemám veľa času, odpoveď nájdete v mojich knihách, ktoré som vám tak prísne zakazoval čítať,“ pobozkal
ich na čelo.
Vtom sa obraz zo steny stratil a Lujzine telo nevládne padlo na zem. Chlapík omotaný toaletným papierom
totiž vypol premietačku:
„Uf, trochu som to asi prehnal,“ poškrabal si hlavu, „ste v poriadku?“
„Myslím, že mame sa niečo stalo.“
Chytil ju per pazuch a vyšikoval von z tmavej miestnosti na oslepujúce letné slnko. Uložil ju na lavičku.
Bola stále v bezvedomí. Keď to zbadala majiteľka, s nechuťou dopálila cigaretu a odpľula si:
„Ďalšia, čo omdlela od strachu? Laco, nepreháňaš to?!“
„Ja som nič nespravil...“ začal sa vyhovárať.
„No, ešte lepšie,“ a zavolala syna od vchodu, aby priniesol vodu.
Po pár minútach sa prebrala. Dcérky sa potešili, no nevedeli, čo majú čakať. Či na nich prehovorí ich
mamička alebo známy mužský hlas.
„Čo sa stalo?“ chytila sa za hlavu Lujza.
„Omdleli ste, tu máte, napite sa ešte vody,“ ponúkla ju fúzatá majiteľka.
„Ďakujem,“ odpila si, „dcérky moje, tak som to asi prehrala. Odpadla som od strachu a vy ste boli také
statočné,“ usmiala sa na ne a pohladila ich po vlasoch, „tak viete čo, môžete si ako náhradu vybrať ešte
po jednej atrakcii, dobre?“
Dievčatá sa zaradovali. Rozlúčili sa s ľuďmi zo zámku hrôzy a zmizli v dave farebných šiat.
Ten deň sa všetko zmenilo. Z dvojčiat sa stali skutočné sestry, ktoré spojil jeden veľký sľub - priviesť
otecka späť, aj keby mali prekročiť hranice záhrobia.
stránka 26