„Mami, už sme sa rozhodli - chceme ísť do zámku hrôzy.“
„Skutočne? Obidve ste sa dohodli? Ja neverím vlastným ušiam,“ potešila sa Lujza, „a Katka ty chceš ísť
tiež? Ak sa bojíš, nemusíš tam predsa ísť...“
„Nie, mami, ja chcem!“ a bolo rozhodnuté.
„Dva detské a jeden dospelý. Ďakujem.“ Práve zakúpené žetóny odovzdali zvláštne pomaľovanému
chlapcovi, ktorý určite nemal viac než pätnásť.
„Príjemnú zábavu,“ znudene odvetil a vrátil sa k sledovaniu okoloidúcich.
Keď za nimi zavrel dvere, obklopila ich čiernočierna tma, z ktorej svietilo zopár červených svetielok.
Chvíľu trvalo, kým si ich oči zvykli a rozpoznávali obrysy starých skríň, nádob, kostlivcov, či iných harabúrd
dokonalo obalených v umelej pavučine.
„Čo je na tom strašidelné? Veď to tu vyzerá ako u starkej v pivnici,“ preťala ticho Zuzka a vykročila dopredu.
Vtedy senzor spustil hmlu a zo stropu na ňu popadali plastové pavúky.
„Fúj, dajte to zo mňa preč!“ Zuzka sa začala oháňať rukami na všetky strany.
„Ha, prehrala si stávku!“ zahlásila Katka, no jej dvojča na to malo iný názor:
„To neplatí, len ma to prekvapilo.“
„Počkajte, dievčatá. Vy ste tu len kvôli stávke a nie preto, že ste sem chceli ísť?“ po chvíľke ticha len
pokrútila hlavou.
„No nič, tak poďme pekne prejsť touto hrôzou a uvidíme, ktorá sa zľakne ako prvá,“ a chytila dcéry na
ruky.
Smiech rehotajúcich sa lebiek dopĺňala strašidelná halloweeenska hudba. Obklopil ich dym, cez ktorý
prebleskovali zelené lasery. Keď im pred očami preletela bábka čarodejnice na metle, všetky tri zborovo
vykríkli.
„Vy ste si vedeli vybrať,“ utrúsila Lujza, „ale nebojte sa, o chvíľu by už mal byť koniec.“
Vtom spod plachty vstala postava v roztrhaných handrách - niečo medzi múmiou a bezdomovcom. Nešťastne
sa zapotácala, spadla do kartónových škatúľ a strhla so sebou dataprojektor, ktorý v kombinácií s
hustou hmlou spôsobil niečo nezvyčajné.
Z maringotky sa opäť ozýval krik a mladík pri vchode sa škodoradostne pochechtol:
„Ženy... tie sa zľaknú naozaj všetkého.“
Prvá to zbadala Katka. Malým prštekom namierila na osvetlený strop. Medzi pavučinami sa objavila
tvár jej taká drahá, známa, no myslela, že už navždy stratená. Z jej hrdla sa vydralo neisté: „Ocko?“
Zuzka vypúlila oči na svetelný zjav: „Ako je to možné?“ neveriacky jej skĺzol zrak na mamu: „Mamička,
čo ti je?“
stránka 25