Znova si premeriaval Ivanu. Striedavo jej pokladal na hlavu pravú a ľavú ruku, obchádzal ju zo všetkých
uhlov a uprene na ňu pozeral. Okrem občasného „hmm,“ alebo „zaujímavé,“ neprehovoril ani slovo.
O necelých 5 minút bol hotový. Striasol sa.
„Brr! Páni, tak to je teda niečo!“
Na Ivanu stále pôsobilo Machovcove kúzlo, takže sa za ňu musel spýtať Frederik:
„Tak čo? Už ju pustíte?“
„Pššššt!“ zahriakol ho. „Teraz ty.“
Uskutočnil to isté voodoo s Frederikom. Predstúpil pred nich a prehlásil:
„Rozhodol som sa nasledovne.“ Obaja naňho upreli prosebné pohľady plné očakávania. „Ty, Ivana, si ten
najhorší človek, akého som kedy videl. Nikdy neurobíš nič, z čoho by si nemala osobný prospech. Klameš,
využívaš a podvádzaš každého, koho stretneš. Vždy si len parazitovala na druhých. Preto nie je vhodné,
aby si naďalej ostala v ľudskej podobe. Mám pre teba niečo oveľa príhodnejšie,“ zlomyseľne sa usmial
a luskol prstami.
Ivana v momente zmizla. Frederik sa zhrozil.
„Čo si s ňou urobil, ty hajzeľ?!“ išiel si vykričať hrdlo. „Ty si ju zabil! Ty vrah! Ty sadista!“ a strieľal po
ňom rôzne ďalšie nadávky.
Machovec to nevydržal a znudene ho lusknutím prstov umlčal. Frederik po ňom len zlostne gánil.
„Nie som vrah, ani sadista, ani nič podobné, čo si menoval,“ prehlásil Machovec tónom, ako keby sa nejednalo
o nič vážne. „Nezabil som ju, iba som ju premenil na niečo, čo ju vystihuje viac ako človek. Urobil
som z nej kliešťa! To sa podarilo, čo povieš?“ zasmial sa, akoby to bola tá najlepšia sranda pod slnkom.
„Každopádne,“ prehlásil veselo, „ani ty nie si svätý, Frederik. Svojou úslužnosťou a absolútnou absenciou
sebaúcty si zahodil akúkoľvek šancu, že by si v živote mohol niečo sám dokázať. Jedine si spôsobil to, že
Ivana mohla naplno rozvíjať svoj toxický potenciál. Nikomu nebudeš chýbať Frederik, aj tak o teba všetci
už dávno prišli kvôli hentej megere. Neboj sa, nezabijem ťa,“ prečítal výraz na Frederikovej tvári, „mám
pre teba niečo oveľa lepšie!“
Machovec luskol prstami a smial sa a smial a smial.
„Mami, oci, bráško, poďte sa pozrieť!“ zakričalo dievčatko.
„Čo je, čo tam máš, Klárka?“ spýtal sa otec, ktorý za ňou pribehol ako prvý.
„Slimák!“ vykríkla. „A má bradavicu!“
„Ukáž? Fuj! To nie je bradavica, ale prisatý kliešť. Poď, už sme skoro tam,“ podal jej ruku.
„Tak fajn!“ súhlasila Klárka a vykročili spolu smerom k machovému jazierku.
Slimák si vydýchol, nebezpečenstvo pominulo. Zacítil, ako ho kliešť kope nožičkou. Poslúchol a s vypätím
všetkých síl sa plazil ďalej.
stránka 14