„Nechaj ju, lebo za seba neručím!“ pokračoval Frederik.
Netvor sa tak rozosmial, až ho prehýbalo.
„To je dobré! Vážne! To je dobré! Dávno ma nič tak nepobavilo!“
A znova sa rozrehotal na plné kolo až mu z hlavy spadol ten lišajníkový klobúk.
„Pardon. Pardon. Už dobre. Ach. Prepáč, ale proste som si nemohol pomôcť,“ nasadil si znova klobúk.
„Stojíš tam, bez možnosti pohnutia sa a vyhrážaš sa mi. Buď si tak odvážny, alebo úplný idiot. No, to je
v tejto chvíli jedno. Pardon slečna, kde sme to skončili? Ach áno,“ spomenul si skôr než Ivana stihla otvoriť
ústa. „Som Machovec z Rejvízu, úctivá poklona,“ sňal si klobúk a nonšalantne sa uklonil. „A čo sa týka
toho čo chcem – neznášam, keď mi niekto narušuje moje kruhy a vy dvaja,“ ukázal na nich, „mi z nich
priam robíte štvorce! Vážne, vážne! Takýto hurhaj mi tu nerobia ani rodinky so svojimi spratkami. A že ich
sem chodí požehnane! Tak čo s vami?“ zamyslene sa zadíval niekam do prázdna.
„Prosím, pustite ma pán Machovec!“ dala sa do prosenia Ivana. „Urobím čo budete chcieť! Veď ja som
sem ani nikdy ísť nechcela!“ plakala.
„To je pravda!“ pridal sa Frederik. „Je to moja chyba, ja som ju sem zatiahol. Pustite ju a nechajte si
mňa.“
„Cs, cs, cs, cs, cs...“ krútil hlavou Machovec, „takto to ale nefunguje! Vy sami o sebe prezradíte, či si zaslúžite
odísť. Stačí mi k tomu... Sakra! Kde to mám? Do kelu!“ začal sa prehrabávať vo vreckách kabátu.
„Momentík,“ ospravedlnil sa.
Postupne z kabáta vyťahoval kamene, nožík, píšťalku, kvety a rôzne iné veci.
„Preboha, ty si sa sem ako dostala?“ začudoval sa, keď zrazu v ruke držal rybu.
Hodil ju naspäť do močiaru a pokračoval v hľadaní.
„Pekne ďakujem!“ zasyčala Ivana na Frederika. „Do peknej riti si nás dostal, ty kretén!“
„Tadááá!“ radostne vykríkol Machovec, keď našiel, čo hľadal.
V ruke držal niečo, čo pripomínalo obyčajné okuliare, no sklíčka hrali rôznymi farbami.
„S týmto vám uvidím pekne až do duše. Kto pôjde prvý?“ spýtal sa a nadvihol obočie. „Nikto? Žiaden
dobrovoľník? Nuž, tak teda dámy majú prednosť!“
Nasadil si tie čudesné okuliare a priskočil k Ivane. Položil jej ruku na hlavu, a tá sa dala do kriku.
„Ticho! Pracujem!“ napomenul ju, no spôsobilo to, že začala kričať ešte viac. „Povedal som ticho!“ zreval
a luskol prstami.
A bolo ticho. Ivana síce ústa mala otvorené vo výkriku, no už z nej nevyšlo ani hláska.
„To je ono! Ďakujem,“ zaradoval sa Machovec.
Keď to Ivane konečne došlo, párkrát sa pokúsila so seba niečo dostať, ale vždy len naprázdno otvorila
ústa.
„Čo to má znamenať?!“ zhrozil sa Frederik.
Machovec sa naňho otočil. Odhliadnuc od situácie, s tými okuliarmi vyzeral Machovec ako ukážkový hipík,
a bol naňho veľmi komický pohľad. Frederikovi však ani len nenapadlo sa zasmiať.
„Neboj sa, nebolí to. A ešte jedno slovo a zahráš sa na kapra aj ty!“ odbil ho a schuti sa zasmial na vlastnom
vtipe. „Tak ale teraz naspäť k tomu čo tu máme!“
stránka 13