autor: Maya S. Adlerová
K domu sa dostal až neskoro v noci, i napriek tomu, že si cestu dôkladne naplánoval a podľa svojich výpočtov mal autom
vyjsť na štrkom vysypanú príjazdovú cestu len krátko po siedmej hodine večer.
V skutočnosti bolo krátko pred jedenástou v noci a dom jeho detstva sa pred ním týčil oproti ubúdajúcemu mesiacu a umie-
rajúcim hviezdam ako rekvizita z hororu. Zhlboka si povzdychol, vypol motor a niekoľko minút nehybne sedel za volantom, po-
zerajúc na dom, ktorý mu rodičia zanechali po svojej smrti.
Najradšej by sa bol otočil a ignoroval jeho existenciu na ďalších pár rokov, ale tentokrát už nebolo úniku. Nie, keď sa o tom
dozvedela Sylvia. Sylvia bola žena činu a ak niečo nenávidela, bolo to odkladanie vecí na neskôr.
Stále mu však vŕtalo v hlave, ako je možné, že prišiel tak neskoro. Musel niekde v zápche stratiť pojem o čase. To, že ho na-
šiel až niekoľko kilometrov od cieľa, keď sa akoby prebral zo sna a s hrôzou si uvedomil, koľko je hodín, ho znepokojovalo. Urči-
te to nebolo normálne.
Po niekoľkých minútach sa konečne pozbieral a odhodlane vystúpil z auta. Vo vrecku ho ťažil kľúč, ktorý nevidel už celé roky.
Vyšiel po kamenných schodoch, ktoré jeho otec kedysi obložil ozdobným štrkom. Bol horúci letný deň, celkom ako ten dnešný -
Dominik si to pamätal, akoby to bolo včera. Vo vzduchu lietali včely, muchy a chrústy, a medzi dvoma doskami zábradlia sa usa-
dil obrovsky pavúk a on potom cely deň vchádzal a vychádzal z domu cez obývačkové okno, aby okolo neho nemusel prejsť.
Otca to nahnevalo; tvrdil, že poriadny chlap sa predsa nezľakne obyčajného križiaka.
S ťažkým srdcom zvrtol kľúčom v zámke a dvere sa otvorili.
Privítala ho tma, ticho a sladkastý, dotieravý pach zatuchliny a starých ľudí, ktorí príliš dlho sami žili v starom dome bez toho,
aby ich čo i len raz prišlo navštíviť ich jediné dieťa.
Nerozhodne prešľapoval na prahu a želal si, aby tam s ním bola Sylvia. So Sylviou bolo vždy všetko ľahšie, veselšie; Sylvia
dokázala vliať život do všetkého. Bola ako prírodný živel a Dominik sa s ňou cítil šťastný a nažive. Ale Sylvia tam nebola; zdržala
ju práca a dohodli sa, že za ním príde v sobotu ráno.
Bola utorková noc. Čakali ho ešte tri celé, dlhé dni bez jeho milovanej Sylvie. Zaujímalo ho, ako ich asi prežije.
Po pamäti nahmatal vypínač a plný nádeje ho stlačil. Nič sa nestalo. Vlastne ho to neprekvapilo - už celé roky tam predsa
nikto nebýval. Zajtra s tým bude musieť niečo urobiť.
Ale čo medzitým? Do brieždenia ešte zostávalo príliš veľa času. Potreboval si niekde ľahnúť, vyspať sa po dlhej ceste. Sprcha
by tiež prišla vhod - bol horúci deň a on väčšinu z neho strávil v aute.
Ešte stále stál na prahu, neschopný urobiť krok vpred. Niečo mu v tom bránilo - niečo, čo mu bránilo navštíviť rodičov, keď
ešte žili a spôsobilo, že po ich smrti nechal dom chátrať takmer celú jednu dekádu.
Spomenul si na pavúkov striehnucich na chodbách. Spomenul si na mladé, malé pavúčiky, ktoré si nosili na chrbtoch.
Ten dom bol z nejakého dôvodu vždy plný pavúkov.
So srdcom divo búšiacim v hrudi prekročil prach a vstúpil do chodby.
Keď sa ráno prebudil, obývačka bola zaliata svetlom. Chvíľu nehybne ležal na chrbte, ospalo žmurkal a pozoroval prach tan-
cujúci v lúčoch slnka. Spomenul si na skoré rána, ktoré v tom dome prežil počas detstva: studené ruky a nohy, hrdlo stiahnuté
od úzkosti z očakávania; čo prinesie ďalší deň?
Ležal na starom, zaprášenom gauči v obývačke, na zemi vedľa neho ležala biela plachta, ktorú z neho v noci strhol. Nakoniec
si pomohol svetlom na mobile a starými sviečkami, ktoré jeho matka skladovala v rohovej skrinke v kuchyni. Teraz ležali vyho-
rené na zemi vedľa neho.
Nerozumel tomu, kde nabral odvahu otvoriť tú skrinku; kde nabral odvahu strhnúť z pohovky plachtu, kde nabral odvahu na
nej spať, nemysliac na myriád pavúkov, ktoré sa tam mohli skrývať. Kútniky. Kosce. Hrubé, čierne pavúky, ktorých telá nechut-
ne pukajú a praskajú, keď ich človek zabije. Čo ak je tam niekde pradiarka? Alebo strehúň.
Striaslo ho a konečne sa úplne prebudil. Posadil sa na gauči a rozhliadol sa po obývačke, v ktorej bol naposledy, keď umrel
jeho otec. Polroka predtým matka. Otec sa za ňou vždy ponáhľal, nedokázal bez nej žiť.
Dominik mal vždy skôr pocit, že jeho otec pri sebe potreboval mať niekoho, koho mohol dusiť, obmedzovať. Vysávať z neho
energiu.
stránka 4