ho a svrbela a Dominik sa nemohol zbaviť predstavy , že sú to nohy tisícok pavúkov , ktoré sa mu hmýria na predlaktiach . O chvíľu mal celé ruky pokryté začervenanými čiarami ; ani si neuvedomoval , kedy sa začal škriabať .
Najprv dôkladne prešiel celé prízemie ; každý pavúk skončil vo vnútri vysávača , každá pavučina bola dôkladne zmetená . Odsunul skrine a kreslá , siahol do každého kúta , všade , kde sa mohli nachádzať pavúky . Nemal zmilovanie .
Kým skončil , predlaktia mal rozškriabané až do krvi .
Okolo druhej ráno skúsil zavolať Sylvii ; nedvíhala , ale Dominik tým nebol prekvapený . Nič to však nemenilo na tom , že potreboval počuť jej hlas , potreboval jej chladnú logiku , ktorá by ho uistila , že všetko je v poriadku .
Bol čas pokračovať na poschodí .
V polovici schodiska sa musel posadiť a oddýchnuť si . Vysávač sa mu zrazu zdal neskutočne ťažký a keď si konečne všimol krv na svojich rukách , zovrelo mu žalúdok .
Po niekoľkých minútach sa zhlboka nadýchol a vstal - musel sa však zachytiť zábradlia , pretože v ušiach mu odrazu pulzovala krv a pred očami mu plávali čierne fľaky .
I napriek tomu sa mu ale podarilo zdolať zvyšok schodiska a keď bol konečne hore , unavene sa oprel o stenu a klesol na zem . Bolo mu teplo a cítil , ako mu po spánkoch steká pot . Svrbelo ho celé telo .
Na moment zatvoril oči a obrátil tvár ku stropu . Keď ich znova otvoril , v hrôze vykríkol a vyskočil .
Nad ním , len niekoľko centimetrov od jeho tváre , sa na pavučine hojdal ten najväčší pavúk , akého kedy videl . Dlhé , tenké nohy sa takmer dotýkali Dominikovho čela .
Mal chuť hodiť sa na zem a váľať sa po koberci , ako človek , ktorý vzbĺkol , aby sa zbavil nepríjemného pocitu , zhnusenia nad tesnou blízkosťou pavúka .
Ako sa však pohol , pavúk sa pohol s ním - kým tam ležal , musel o neho zachytiť vlákno pavučiny a teraz sa ho nemohol zbaviť .
Kričal ako zmyslov zbavený , ako šialenec , a neustále ustupoval , v márnej snahe dostať sa čo najďalej od pavúka , ktorý visel len kúsok od jeho tváre . Srdce mu bilo tak divo , že ho cítil až niekde v krku .
Preskočilo úder v momente , ako urobil ďalší krok dozadu - tentokrát však do prázdna . Kdesi nad ním buchli dvere .
Na moment sa mu zazdalo , že letí a potom dopadol , tvrdo , príliš tvrdo a počul niečo prasknúť , puknúť . Potom padal znova , ako vrece zemiakov a svet sa zmenil na vír farieb a bolesti .
Dopadol na tvrdé dlaždice . Podľa oslepujúcej bolesti a rýchlo sa rozširujúcej mokrej mláky pri svojej hlave usúdil , že náraz zrejme nevydržala . Nemohol sa pohnúť a jeho zorné pole sa pomaly zmenšovalo , ale bolo ešte dosť veľké na to , aby uvidel pavúka , toho , čo to všetko spôsobil , ako rýchlo lezie preč , len kúsok od jeho tváre .
Hore na schodoch sa ozvalo zavŕzganie , ale on sa nemohol pohnúť , nemohol zodvihnúť hlavu , aby sa pozrel , čo alebo kto tam stojí .
Sylvia . Ráno príde Sylvia a ukáže sa , že nič z tohto sa skutočne nestalo . Je to len sen , len zlý sen a keď jej o ňom povie , zasmeje sa , pobozká ho na čelo a pôjde pripraviť raňajky .
Odrazu nastala tma a Dominik sa ešte stihol začudovať , prečo vypadli poistky .
Ráno prišla Sylvia a keď otvorila dvere , dlho prekvapene stála na chodbe . Potom začala kričať . stránka 13