autor: Tomáš Beník
Istý roľník zasadil na svojom poli jačmeň. Už po zasadení sa veľmi tešil na bohatú úrodu, pretože akoby cítil, že práve tento
rok mu prinesie najväčšiu úrodu, akú kedy mal. Nevedel skrátka, prečo, ale tak to cítil. Tento pocit zdedil po svojom otcovi. Je-
mu vždy vyšiel. A pomaly sa začal aj naplňovať, pretože obdobie rastu pšenice bolo veľmi priaznivé na zrážky a primerané tep-
loty, takže rástlo toto obilie ani z vody. Ešte šťastnejší bol ten roľník, pretože videl, akú bohatú úrodu zožne. Dni ubiehali a ten
povestný čas kosenia sa blížil. Pripravil si teda všetko potrebné na kosbu a po príprave chcel na nasledujúci deň vyraziť do zberu
úrody.
Čo čert nechcel, alebo v tomto prípade chcel, len sa sám divil, ako bravúrne mu to vyšlo, prileteli odniekiaľ práve na jeho
pole kobylky a začali požierať úrodu. Tie tam priniesli roľníci z okolitých polí. Chceli sa totiž roľníkovi pomstiť za to, že jeho úro-
da prevyšovala úrodu zo susedných polí, aj keď roľníkovo pole bolo z ostatných to najmenšie. A tak skôr pozberali úrodu a plán
následne zrealizovali. Každý priniesol v zavretých nádobách plno kobyliek zo susedného kráľovstva, kde už stihli zlikvidovať veľ-
kú časť úrody. A pretože bolo kobylkám jedno, v ktorom kráľovstve práve operujú, pustili sa po vypustení do prác e. Vtedy bolo
deväť hodín večer.
Kobylky pracovali na diele skazy najlepšie, ako vládali, ale bolo ich málo a úroda bola príliš veľká. Rozmýšľali teda počas od-
dychu, ako celú úrodu zlikvidujú. Nech hútali, ako hútali, nič nevymysleli. Privolať na pomoc posily nemohli, pretože s najväčšou
pravdepodobnosťou boli ďaleko. Cestu sem nevideli, pretože nádoby boli zakryté a ich náklad bol vypustený v noci. Nevedeli
prísť ani na to, koho povolať, aby priniesol správu ich kamarátom. Nevediac, čo sa malo ráno diať, pomaly prestali rozmýšľať
nad posilami a radšej sa pustili znova do práce v ten správny čas, pretože medzi nimi začali vznikať prvé roztržky. Bolo desať
hodín večer.
Po krátkej dobe sa opäť zišli. Tentoraz sa však pokojná diskusia zvrhla do tvrdých debát a čoraz väčších roztržiek. Boli by sa
pomaly aj do seba pustili, nebyť návrhu najstaršieho člena toho výsadku. Navrhol, aby si pole rozdelili na územia, čím by sa pre-
dišlo bojom a každý by mal možnosť napokon pokračovať v práci alebo učiniť rozhodnutia také, aké chce. Boli aj takí, ktorí by sa
najradšej vrátili tam, odkiaľ ich privliekli, ale bolo ich málo. Navyše prítomnosť takého množstva potravy zaručovala prežitie na
dlhý čas s možnosťou eventuálneho rozšírenia skupiny o nové generácie. Bolo pol desiatej večer.
Každopádne každý mal svoj názor, čo bolo veľmi nebezpečné pre súdržnosť skupiny, a tak sa skupina rozišla do území, ktoré
si ako tak pomyselne určili. Na jednu kobylku odrazu pripadlo obrovské územie, takže sa stala v podstate doslovným a veľmi
bohatým pánom. Začali tie kobylky aj pochvaľovať fakt, že ich druhovia sú nevedno kde, pretože ak by objavili toto pole, museli
by sa už existujúci páni o svoje územia deliť, pretože pri odpore by určite zahynuli. Svoje panstvá si založili o jedenástej večer.
Krátko po založení panstiev začali ich páni zisťovať, že mnohé klasy už obsahujú iných, pôvodných škodcov, ktorí boli usade-
ní v zrnách. Ako rýchlo začala cena bohatstva klesať! Začali teda potajme sledovať svojich susedov, ako sú na tom ich panstvá.
A pre hnev jedných, tí druhí buď nemali na svojich územiach škodcov (lebo ich ešte nenašli), alebo ich mali u seba málo. Vstúpil
do ich tiel hnev, naštartovaný rastúcou slepou závisťou.
A okolo jedenástej večer sa rozhorela vojna. Vyzerala ako vojna o celé pole, ale len málo aspektov tomu nasvedčovalo. Bo-
joval takmer každý s každým. V prvých útokoch sa jednalo o jedincov, ktorí si o sebe mysleli, že sú silnejší, než ich susedia. Dlho
sa tiahla táto vojna, nemajúc stále víťazov. Pole sa stále nezmenšovalo, no mŕtvych pomaly pribúdalo. A tak ten, najstarší, mys-
liac si o sebe, že je najmúdrejší a najsilnejší, ukončil po dlhom úsilí boje a ustanovil sa za kráľa celého poľa. Plán to v podstate
nebol ťažký, pretože dokázal sám odtrhnúť od seba bojujúce kobylky a vyjednať s nimi mier. A tak sa celé pole zmenilo na krá-
ľovstvo. Hlásnik z neďalekej dediny vtedy ohlásil polnoc.
A tak najstaršia a najsilnejšia kobylka určovala, čo sa bude žrať skôr a čo neskôr. I veľmi rýchlo sa znepáčilo ostatným kobyl-
kám, ako sa im stále čosi prikazuje, a tak počas rozdávania ďalších rozkazov svojho kráľa spoločne zabili. Domnievali sa totiž, že
ak sa každá kobylka sama rozhodne, čo bude robiť, bude to jednoduchšie. Spoločne mali rozhodovať hlasovaním o ďalšom po-
stupe v ničení poľa. Vtedy nastala jedna hodina v noci.
Zasadanie, ktoré po tejto hodine usporiadali, nešlo vôbec dobre. Prekrikovali sa v nápadoch, ako vôbec to pole skonzumo-
vať. Čoraz viac sa rozchádzali vo svojich názoroch. Padali návrhy, aby pole bolo čo najskôr zničené, alebo aby sa zachovalo pre
ďalšie generácie, ktoré by ho pomaly zožierali, alebo aby sa odletelo k ostatným kobylkám, ktoré by ku poľu pritiahli a rýchlo ho
zožrali. Aj ďalšie nápady začali padať a ich šialenosť začala prudko narastať. Preto neprekvapilo, že diskusia sa čoskoro zvrhla do
bitky, ktorá sa rýchlo zmenila na vraždenie. Počet mŕtvych veľmi rýchlo narastal. No a napokon nezostal nik...
Nastala jedna hodina v noci.
stránka 6