Apokalypsa v ambient E autor : Romanus Von Rayne
Málokedy niečo naruší spánok malej dedinky na vidieku . A túto noc bolo obzvlášť ticho nebyť vetra , ktorý sa preháňal medzi postaršími domami . Boli zväčša prázdne . Vydal sa aj na krátku exkurziu do kostola , kam práve vstúpila postava v protichemickom obleku a plynovej maske dopoly tváre . Podľa modrých očí a rozoznateľných čŕt to bol muž . Rezkým krokom prešiel do lode chrámu , ktorá bola značne upravená .
Lavice zmizli , všade boli len provizórne lôžka s chorými a kde-tu pár sviečok . Klasických , elektrina už dávno nebola . Horeli veľmi slabo a ich oheň vrhal letmé záblesky na železný kríž , ako aj siluetu muža kľačiaceho tesne pri hlavnom oltári . Tisol si naň hlavu tak silno , až sa zdalo , že chce božstvu obetovať odtlačok svojho čela .
,, Ako je Oliverovi ?“ spýtal sa ten , čo práve vošiel . Pritom ustarane hodil pohľadom na nehybnú siluetu ležiacu pri schodíkoch k oltáru . Muž , ktorý kľačal , len pokrútil hlavou .
Chvíľu bolo ticho , než muž s respirátorom opäť prehovoril : ,, Vraj to majú pod kontrolou .“
,, Kto ?“ spýtal sa kajúcnik zlomeným hlasom . Keď ani po chvíli ticha nedostal odpoveď , hystericky zhúkol : ,, Kto kurva ?!! Blbosť ! Signál nie je už mesiace , a elektrinu a vodu nemáme už taktiež vyše mesiaca ! Neurážaj tie zbytky zdravého rozumu , ktoré ešte mám Zarian !“
Napriek tomu , že jeho spoločník mu nevenoval ani len pohľad , Zarian zahanbene uhol očami . Nasledovalo ďalšie dlhé ticho , ktoré však znova prerušil Zarian . Bolo z neho cítiť , že po dňoch a dňoch plných tichej práce zmiera túžbou po rozhovore . ,, Pekné sviečky Izák , kde si ich zohnal ?“ prehodil konverzačným tónom .
Odpoveďou mu bol pološialený rehot : ,, A ja som si myslel , že ja som tu ten blázon ! Sme možno poslední na svete a teba trápia hlúpe sviečky ?! Patetické .“
,, Keď si to tak vezmeš , sú v mnohom ako my . Dohárajú .“ ,, Pozrimeže ! V niekom sa prebudil poet !“
Zarian ignoroval sarkazmus , ktorý z tých slov priam sršal a akoby na ich potvrdenie povedal : ,, Niekto múdry raz povedal , že charakter je ako struna . Zaznie v ťažkých situáciách .“ S týmito slovami podišiel k stĺpiku , ktorý podopieral balkón s organom , a vcelku ležérne sa oň oprel .
Izákovi sa na tvári zjavil bolestivý pseudoúsmev : ,, Vieš , čo ? Ako potencionálne posledným ľuďom nám myslím nezaškodí , ak si trochu zafilozofujeme a zabijeme tak čas do príchodu vykúpenia . Napríklad ja si lámem hlavu , aké strašné hriechy sme museli spáchať , aby sme si zaslúžili takúto katastrofu .“
Tentoraz sa zasmial Zarian , od srdca , ale s ťažkým podtónom smútku a rezignovanosti : ,, Ak aj koncept osobného Boha niekedy ukazoval na existujúcu bytosť , zlo jej tak často pchalo do úst svoj penis , že sa nakoniec musela zadusiť . Nevyhnutne .“
Ticho , ktoré nastalo , naznačovalo , že Izák sa nadýchol k nejakej rovnako uštipačnej proti-poznámke . Pravdepodobne ho však večné debaty medzi ateistami a kresťanmi et vice versa nudili , pretože sa nakoniec rozhodol pre otázku : ,, Ako teda vysvetlíš príčinu tohto celého ? A čo bude s našimi dušami ?“
,, Zaujímavá otázka ,“ podotkol Zarian a ležérnym krokom sa vydal k jednému z bočných oltárov . ,, Čo sa týka duší , to ma až tak moc nezaujíma . Veď ako lekári vieme , že empirická veda si o duši myslí svoje . Ale
stránka 2