nohou, aby ju odohnal. Vrana rozhorčene zakráka-
la, vzniesla sa a do vzduchu a opäť pristála na zem
o niekoľko metrov ďalej. Čoskoro sa k nej pridali
ďalšie. Čakali na čerstvé mäso.
Granáty. Zákopy. Plyn. Bajonety a pištole. Už tretí
rok trvajúce peklo na zemi.
Takto si tretiu svetovú vojnu nepredstavoval ni-
kto. Roland osobne očakával oslepujúcu žiaru na
oblohe, tlakovú vlnu a potom už nič.
Ale vodcovia sveta mali vojnu a súťaženie, ktoré
s ňou prichádzalo, priveľmi radi. Aký zmysel má bo-
jovať, ak nie sú víťazi ani porazení? Nie, ak chceme
bojovať, urobíme to po starom. A tak nebolo povo-
lené nič, čo sa nepoužívalo počas prvej svetovej
vojny. Aký úžasný nápad, aká blahosklonnosť, aké
dobrodenie.
Ako tam tak Roland ležal, želal si, aby radšej rovno
odpálili všetky jadrové bomby sveta a on mal ko-
nečne pokoj.
Nevedel, čo sa stalo. Napredoval s ostatnými,
opatrne sa plazil po zemi klzkej od krvi a hnijúceho
mäsa, a snažil sa pritom nedýchať. Niekto vpredu
vykríkol. Ozvali sa výstrely, krajinu zahalil dym.
Strieľal, ale nevedel na koho. V konečnom dôsled-
ku na tom ani nezáležalo. Odkiaľsi spredu priletel
granát a Rolanda odhodilo dozadu.
Keď sa prebral, okolo neho bolo ticho a smrť,
a nad hlavou mal nekonečnú oblohu. Pravá noha
ho bolela ako čert, a keď sa mu podarilo nadvihnúť,
aby uvidel rozsah svojho zranenia, potvrdili sa jeho
najhoršie podozrenia. Nohu mu odtrhlo kúsok nad
kolenom a z rozstrapkaného tkaniva striekala krv.
Ležal tam a kričal, a keď sa pozrel doľava, uvidel
muža asi v jeho veku; matne si spomínal, že ho vi-
del v zákopoch. Áno, ešte v to ráno spolu pili sladký
čaj a hovorili o tom, čo budú robiť, keď sa vojna
skončí. Roland mal doma dcéru, on syna. Teraz bol
mŕtvy. Z rozpáraného žalúdka mu vytekali črevá
a šíril sa od neho odporný zápach, ktorý sa miešal s
posmrtným smradom bojiska.
Roland vedel, že čoskoro na tom bude rovnako
ako on. Smrť už takmer cítil na jazyku.
Tak nejako to tušil už od začiatku vojny – akoby
existoval len preto, aby umrel. Takto, v tejto chvíli.
Mal vôbec nejaký iný život? Jeho spomienky vyze-
rali nereálne a plasticky, akoby mu ani nepatrili, ale
niekto ich vymyslel namiesto neho a vložil mu ich
do hlavy. Je vôbec niečo také možné?
Krútila sa mu hlava a v ústach mal sucho. Slnko
nemilosrdne pražilo, hoci bol už stred októbra; bez
pochýb za to mohlo globálne otepľovanie. Ktovie,
čo s planétou urobí táto vojna? Možno sa zriekli
jadrových zbraní, ale čo ostatné veci? Čo palivo,
uhlie, požiare, ktoré musí byť vidno až z vesmíru?
Život pred vojnou sa mu zdal ako sen, ako zle na-
písaný príbeh, ktorý nedával zmysel. Skutočne bol
kedysi ženatý? Volala sa Monika a mali dcéru.
A potom zmizla, pár rokov pred začiatkom vojny.
Po líci mu stiekla osamelá slza.
Všetci hovorili, že od neho utiekla. Ale to by so
sebou vzala aj Líviu, pretože Monika nebola žena,
ktorá by sa jedného dňa rozhodla začať nový život
a nechala dcéru pri manželovi. A vedel, že ho milo-
vala a on ju miloval tiež. Viac než čokoľvek na svete.
Prečo by utekala?
Ten cvokár, musel s tým niečo mať. Nechápal,
prečo za ním Monika stále chodila – pochyboval, že
ho potrebovala. Nechcel ju ale obmedzovať, okrem
toho, čo on vedel o jej problémoch? A dôveroval
jej, vedel, že by ho nikdy nepodviedla. Ale na dru-
hej strane, ten psychológ... tomu neveril ani slovo.
Už na pohľad mu bol nepríjemný. Vyzeral slizko
a tváril sa tak dôležito, až mal Roland chuť mu jed-
nu vraziť.
„Je mi ľúto, že vaša žena odišla,“ povedal Ro-
landovi medzi dverami, keď za ním prišiel, aby sa
ho jasne a bez okolkov opýtal, čo s ňou spravil. „Ak
by ste sa o tom niekedy chceli pozhovárať, pokojne
zavolajte a dohodneme si stretnutie.“
Roland mal čo robiť, aby ho nevytiahol z dverí za
tú smiešnu bodkovanú kravatu. Zaťal ruky v päste.
„Ty pajác nafúkaný, veľmi dobre viem, že sem cho-
dila.“
Zamračil sa. „Mali by ste si dávať pozor na ústa,
stránka 20