save me now but you.
Neváhal, zobral Monikino telo a odniesol ho do
pivnice. Vrátil sa hore do knižnice a takmer okamži-
te našiel, čo hľadal. Vzal prastarú knihu a sviečky,
a vrátil sa do pivnice. Sviečky rozostaval presne
podľa obrázku v knihe okolo Monikinho tela
a zapálil ich. Nadýchol sa a vyriekol slová, ktoré ma-
li jeho milovanú navrátiť k životu. Keď skončil, kýže-
ný efekt sa nedostavil. Počkal pár minút
a vyvolávací rituál zopakoval. Zase nič. Sklamane
zaklapol knihu a pobral sa preč. Vtedy sebou Moni-
kino telo náhle trhlo.
na ňom, trávi s Monikou každú minútu, no mimo
tých pár minút po kŕmení po ňom spravidla vrčala
a snažila sa ho zabiť. Zvykol si na to a dokonca začí-
nal mať pocit, že aj Monika-zombie sa bráni čoraz
menej.
Nasledujúci týždeň mal opäť ako poslednú klient-
ku študentku Kláru. Bola práve uprostred popisova-
nia jednej obzvlášť ťažkej skúšky, kedy sa zdola
ozval strašný rachot.
„Čo to bolo?“ zdesene sa spýtala.
Žena-zombie dvihla hlavu a znova tlmene zavrča-
la. „Neviem,“ rovnako vystrašene odpovedal Pavol,
no on k tomu mal oveľa väčší dôvod. „Idem sa po-
zrieť, vy sa zamknite a za žiadnu cenu neopustite
túto izbu!“
„Niečo som ti priniesol,“ prehlásil Pavol a ukázal
jej obsah igelitovej tašky. „Prečo preboha? Čo tam máte medveďa?“ trochu
pobavene sa spýtala Klára.
Tvorili ho tri čerstvé ľudské mozgy – jedinú možnú
potravu pre zombie. Z počiatku to bol veľký prob-
lém. Pavol skúšal Monike dávať najprv mozgy zvie-
racie, no to ju akurát rozzúrilo. Oslovil teda zamest-
nanca pohrebnej služby, o ktorom vedel, že má fi-
nančné problémy. Sľúbil, že mu kráľovsky zaplatí,
ak ho bude pravidelne zásobovať ľudskými mozga-
mi svojich klientov, ktorým robili posledné taxi na
tomto svete. Najprv sa oštiadal, no keď mu Pavol
zamával eurami pred nosom, zmenil názor. Z knihy
o zombie vedel, že primárne idú po celkom čer-
stvých mozgoch, nič lepšie a nenápadnejšie ho však
nenapadlo. Okrem toho, pri pohrebe už nikto ne-
božtíka nekontroloval, či má všetky orgány tam,
kde má mať. Pavol odopol Monike-zombie náhubok
a tá sa lačne pustila do mozgov. Jedno kŕmenie za
týždeň stačilo. Keď bola s jedlom hotová, Pavol jej
znova nasadil náhubok a začal ju hladiť po tele. „Robte, čo vám hovorím, verte mi!“ prikázal Pavol
a vybehol z ordinácie.
„Chýbala si mi,“ prehlásil, ako si rozopínal nohavi-
ce.
Chytil ju za boky a napriek očividným protestom
ju naučeným chvatom pritiahol k sebe. Vnikol do
nej a slastne zavzdychal. Bola jeho. Navždy len jeho
a on jej.
Tento rituál sa opakoval každý piatok. Keby bolo
Rýchlo prehľadal šuplíky v kuchyni a vzal si dlhý
mäsiarsky nôž. Ak sa Monike podarilo dostať von...
Nechcel na to radšej ani pomyslieť. Rozsvietil svetlo
a opatrne schádzal dole do pivnice. Keď zišiel, zba-
dal to, čoho sa obával. Železné dvere boli vyrazené.
Preglgol.
„Monika?“ zavolal roztraseným hlasom. „Monika?
Si tu?“
Nikto neodpovedal. Opatrne našľapoval krok po
kroku smerom k železným dverám. Tie sa zrazu roz-
leteli dokorán a Pavol už nestačil zareagovať. Moni-
ka-zombie mala ohromnú silu a odhodila ho do ste-
ny. Udrel sa do hlavy a stratil vedomie.
Kláre to nedalo, musela sa na vlastné oči presved-
čiť, čo sa deje. Potichu vyšla z ordinácie a počúvala
pri otvorených dverách.
„Monika? Monika, si tu?“ začula hlas zdola.
Preboha! zdesila sa. On tam niekoho väzní!
Zrazu začula zavrčanie, tupú ranu a rýchle kroky
na schodoch. Otočila sa na opätku a šprintovala
stránka 18