Muž oproti sa usmial. „Nie je dôvod ospravedlňo-
vať sa, Klára. Ide o to, aby ste sa tu cítili komfortne
a dostali to zo seba. A pokiaľ pri tom chcete kričať,
moje uši a tieto steny,“ rozhodil rukami, „to znesú.“ tkvel práve v jeho schopnosti vycítiť emócie člove-
ka. Stačil mu krátky pohľad na konkrétnu osobu
a presne vedel odhadnúť jej charakter bez toho,
aby vôbec daná osoba prehovorila.
Trochu sa upokojila a nesmelo dvihla kútiky. „Nie
je to tak jednoduché, pán Kmeť...“ začala, no preru-
šil ju. „Viete, čo si myslím, Klára?“ nahol sa dopredu
a hlboko sa jej zadíval do očí. „Myslím, že ste na
seba veľmi prísna.“ Klára bola jeho posledná pacientka v ten deň. Ne-
mohol sa dočkať konca. Pavol, napriek tomu, že
jeho práca spočívala v počúvaní a rozprávaní sa
s ľuďmi, najväčšmi miloval samotu. Bol len on sám
a jeho myšlienky a... Ordináciu mal vo svojom do-
me, takže stačilo prejsť cez dvere a bol z práce do-
ma. Odobral sa do kúpeľne. Po sprche si prehliadol
svoje vyšportované telo v zrkadle. Každé ráno vstá-
val o piatej ráno, aby si šiel zabehať a po behu si
zacvičil. Miloval disciplínu a poriadok, a tento ranný
rituál mu pomáhal ju dodržiavať. Zišiel dolu do ku-
chyne, aby si nachystal večeru – ľahký šalát
s tuniakom a pohár vína. Večer nikdy nejedával ťaž-
ké jedlá. Pavol žil sám. Nikdy nebol ženatý, ani ne-
mal vážny vzťah odkedy...
Prekvapene otvorila oči dokorán, no než stačila
zareagovať, psychológ pokračoval. Z myšlienok ho vytrhol zvonček od dverí. Vstal
a išiel otvoriť očakávanej návšteve.
„Pavol,“ opravil ju psychológ a znova ju obdaroval
jedným z tých úsmevov, z ktorých sa ženám podla-
movali kolená, „pre vás Pavol, Klára.“
„Áno, Pavol,“ opravila sa Klára a opäť raz zapýre-
ne odvrátila zrak. „Ako hovorím, nie je to jednodu-
ché. Veľa sa odo mňa očakáva a najmä ja by som
bola veľmi sklamaná, keby sa to nepodarilo. Ale už
je toho skrátka príliš.“
„Tie vaše obavy a fantázie. Áno, nazvime to fantá-
zie, ktoré máte. To, čo sa stane v prípade neúspe-
chu. To všetko vyplýva z toho, že na seba príliš tla-
číte. Veľmi by ma zaujímalo, odkiaľ sa to vo vás be-
rie. Kedy to začalo?“
Chvíľka ticha.
„Poď ďalej,“ s vážnou tvárou privítal hosťa.
„Nemali by sme sa stretávať u teba,“ trochu usta-
rostene mu odpovedal muž v ošuntelom kabáte,
ktorý rozhodne nevyzeral ako niekto, kto má bežne
čo dočinenia s mužom ako Pavol. „Môže sa to pre-
valiť a problém máme obaja!“
„Fuuu,“ začala po malom momente Klára, „takto
som sa nad tým nikdy nezamýšľala, Pavol. A po-
pravde, naozaj neviem o ničom, čo by ma tak výraz-
ne ovplyvnilo.“ „Žiadne obavy. Nikto sa nič nedozvie, ak to sám
nikomu nepovieš. Koľko toho máš?“ spýtal sa Pavol
a ukázal na čiernu igelitovú tašku, ktorú držal muž
v ruke.
Pavol pozrel na hodinky a odkašľal si. „Takto, Klá-
ra,“ prehlásil, „zostává nám posledných pár minút
sedenia. Skúste sa na chvíľku zamyslieť a povedzte,
s čím odchádzate z dnešného sedenia.“ „Pozri sa sám,“ roztvoril muž igelitku a na malý
moment odhalil monogram na košeli pod kabátom.
„Hmm,“ zahľadela sa do stropu. „Asi... Ja vlastne
ani neviem. Som rada, že som konečne dokázala
hovoriť o tom, čo ma trápi. A inak. Inak asi ne-
viem,“ pokrčila ramenami.
Pavol sa usmial. V skutočnosti ju mal prečítanú už
po piatich minútach, čo vošla do jeho ordinácie.
Dôvod, prečo bol taký úspešný vo svojom obore,
Stálo tam Pohrebníctvo Posledná cesta. Pavol
skontroloval obsah tašky a spokojne prikývol. Sia-
hol do vrecka, vytiahol peňaženku a odrátal niekoľ-
ko bankoviek. Taška a peniaze si bez slova vymenili
majiteľov.
„Aj tak nechápem, načo to potrebuješ,“ pokrútil
hlavou zamestnanec pohrebnej služby. „Hoci, ja to
vlastne radšej nechcem vedieť.“
Kývnutím hlavy sa rozlúčili a funebrák rýchlym
stránka 16