Hrobár chcel odísť, nechať ho tam napospas, ale
zastavil ho nárek, ktorý vyšiel z úst neznámeho.
V hlase mal toľko bolesti a zúfalstva... Jednoducho
ho tam nemohol nechať.
Váhavo vstal. Teraz, keď vedel, že ho neprenasle-
dovala nejaká nadprirodzená temná postava,
strach ho pomaličky opúšťal. Tento cudzinec zablú-
dil. Bol zmätený a hustá hmla ho natoľko zmiatla,
že nevedel, kde je juh či sever.
„Mladý pán!“ Hrobár podišiel bližšie a lopatu od-
ložil nabok, aby muža nevystrašil. Už aj tak bol
s nervami v koncoch.
Muž spomalene zodvihol hlavu a uprel na starca
svoje krvou podliate oči. Odrazu sa vzpriamil
a urobil krok dozadu. Vystrel pred seba ruku
s roztvorenou dlaňou. „Nepribližujte sa ku mne!
Zmiznite!“ zreval tak nahlas, až sa to ozývalo po
okolí. „Už aj zmiznite!“
„Neublížim vám,“ hovoril Hrobár zmierlivo.
„Očividne potrebujete pomoc. Môžem vám ju zavo-
lať, stačí, ak mi dáte číslo, kam môžem zavolať. Ur-
čite vás už hľadajú.“
Muž sa rozplakal ešte náruživejšie ako predtým.
A odrazu začal kričať. „Nie, nie, nie! Je neskoro, už
prichádza, cítim ho! Je neskoro!“
Telo sa mu skrútilo, akoby ho čosi hrozne bolelo.
„Zoslabne, keď... okolo nie sú... žiadni... ľudia,“ vy-
rážal zo seba medzi výkrikmi. „Potom sa mu... mô-
žem sa mu... vytrhnúť... Potom som to ja... Pavol...“
zopár sekúnd, Hrobár nestihol zájsť ani po lopatu,
keď sa muž napriamil a po bolestných kŕčoch nebo-
lo ani stopy.
Kráčal vystretý, sebaistý. Všetko na ňom sa odra-
zu zmenilo. Hrobár hneď vedel, že toto bola tá sila,
ktorá ho predtým vystrašila natoľko, až sa dal na
zbabelý útek. „Prosím vás,“ prehovoril potichu.
„Nerobte to, prosím vás.“
Muž neodpovedal, iba pokračoval v chôdzi.
„Pavol, tak sa voláte, však? Nech už sa vám stalo
čokoľvek, nemusíte to robiť.“
Muž zastal. Ústa sa mu skrivili do úsmevu. „To nie
je moje meno. A tie prosby sú ti k ničomu.“
Nato prekonal posledné centimetre, ktoré ich de-
lili a zdrapil ho pod krkom. Hrobár cítil, ako sa mu
nohy odlepili od zeme a stratil prívod kyslíka. Mys-
lel na Elišku, ktorá bola v dome úplne sama a z očí
sa mu vykotúľala slza.
„Myslel si, že keď odíde od ľudí, ovládne sa na tak
dlho, aby nás oboch zabil. Tvoja škoda, starec, moja
výhra. Keby si prišiel o čosi neskôr, ja by som bol
mŕtvy a ty živý.“
Hrobára opúšťali posledné zvyšky síl. Márne sa
snažil oslobodiť. Čím on bol slabší, tým bol muž sil-
nejší a veselší. Netrvalo dlho, kým zatvoril oči
a vedomie mu odplávalo kamsi do neznáma.
#####
Hrobár cúval. Mužovi sa s každým slovom menil
hlas. Bol hlbší, temnejší, neľudskejší.
POSTAVY ZO ZADANIA
hrobár, upír
Mužovým telom mykalo čoraz viac. Trvalo to iba
autor: Pavel Skořepa
„Tak Vás vítám zpátky mezi živými, pane kolego.
Už jsme ani nedoufali,“ zaslechl zpočátku jako
z dálky nepřirozenou ozvěnou slova, podmalováva-
ná nepříjemnými monotónními pípavými zvuky.
S obtížemi rozlepil oči, zamrkal a první vjem byl
bíle zářící silueta. „No, v nebi nejsem,“ pomyslel si.
„To by mě všechno tak nebolelo!“ Pokusil se na su-
cho polknout. „Kde to jsem?“ zasípal.
stránka 12