autor: Vojtech Beniczky
Unaveným pohľadom som sledoval cestu pred sebou. Začínalo sa stmievať a práve sa rozpršalo. Nerád, ale musím priznať, že
Kristínu som navigoval zle. Zatiaľ len v duchu, sám pre seba. Kristína si čosi tíško hundrala popod nos. Aspoň nebola hysterická.
Nemám rád hysterických ľudí a ženy po svojom boku obzvlášť. Sklonil som hlavu a snažil som sa naladiť autorádio, ktoré očivid-
ne strácalo signál. Pravdou je, že som toho vypil viac než obvykle a alkohol mi otupil myseľ. Inak by som nikoho večer nenavie-
dol na túto krkolomnú cestu.
„Sebastián!“ zvrieskla odrazu Kristína vydeseným hlasom.
Zdvihol som pohľad od autorádia, ktoré nie a nie naladiť. Neveriacky som hľadel na statného srnca, ako preskakuje nevysoké
zvodidlo. Rútili sme sa rovno naňho. Ten chudák nám skrížil cestu a zabrániť zrážke bolo nemožné. Mojím starým hrdzavým
autom lomcoval aj vietor. Bolo vopred jasné, že táto zrážka nebude mať víťaza, iba porazených. Počul som piskot pneumatík,
objal som mocne Kristínu, ktorá brzdiac a zúfalo krútiac volantom, zo všetkých síl bojovala s osudom. Ja som myslel na Boha. Je
to zvláštne, pretože naposledy som naňho myslel asi pred dvadsiatimi rokmi, keď som sa prvý raz ženil. Môj návrat k viere pre-
rušil strašný náraz.
Keď som sa prebral, uvedomil som si, že všetok ten hluk - šum autorádia, piskot pneumatík, aj krik Kristíny – to všetko je preč.
Poobzeral som sa okolo seba. Nebol som v nebi. Stále som bol tam, kde som stratil vedomie. V dobre známom aute, len značne
zdevastovanom. Cez rozbité predné okno som videl, že srnec to má za sebou. Rýchle som sa pozrel na sedadlo vedľa seba.
Otrasená Kristína sa vymotávala z bielej periny. Pomohol som jej vyslobodiť sa.
Pozrela na mňa, odlepila si zo spoteného čela dlhé svetlé vlasy.
„Ako to, že tebe nevystrelil airbag?“ opýtala sa ma zachrípnutým hlasom. Očividne kričala dlhšie, než som ja bol pri vedomí.
Len som pokrčil ramenami. Vtom sme sa obaja strhli. Otočili sme sa za svetlom. Veľkou rýchlosťou sa na nás rútil nákladiak.
Inštinktívne som stiahol Kristínu na seba. Znovu som myslel na Boha. Nevedel som, aký čas presne ubehol od zrážky so srncom,
ale napadlo mi, že nejako často premýšľam nad tým, aké má so mnou Boh plány. Nákladiak nám vrazil do boku auta a som si
istý, že keby som Kristínu nestiahol na seba, tak by ten náraz neprežila. No ešte sme aj tak nemali vyhrané. Zarovno s nárazom
sa mi podarilo vyraziť pokrivené dvere na strane spolujazdca. Ani neviem ako sme opustili sedadlá, ale isté je, že to bolo blesku-
rýchle. Preleteli sme zvodidlo, neudržal som Kristínu a rozdelili sme sa. Kotúľali sme sa dolu blatistým kopcom. Ja strmo dole,
Kristína mierne doprava. Po tomto zrýchlenom presune zo mňa vyprchala domáca pálenka, po ktorej moje opojenie zvyčajne
trvalo o dosť dlhšie.
Napriek tomu, že sme boli značne otrasení, obaja sme sa začali štverať hore k autu. K nákladiaku. Terén bol klzký. Videl som,
že Kristíne krvácali pery a ja som kríval, no to nás nemohlo odradiť. Zadychčaní sme prešli cez zvodidlo späť na cestu. Blato z
nás opadávalo. Nákladiak sa po náraze do môjho auta prevrátil na pravú stranu. A očividne prešiel už mŕtveho srnca. Kristínu
som poslal po mobil, nech zavolá záchranku, ja som sa v rámci možností ponáhľal k nákladiaku. Počul som vzdychanie.
„Už vám idem na pomoc,“ volal som. Chvíľu trvalo, kým sa mi podarilo otvoriť tie prekliate dvere. Ešte že som taký vysoký.
Vodič s veľkou guľatou hlavou a trojitou bradou, na mňa zízal neprítomným pohľadom. Krvácal z úst. Predral som sa k nemu a
snažil som sa ho dostať von z auta. Bol príliš ťažký. Opatrne som ho otáčal. Vtom som si všimol, že krváca aj na krku. Tmavá
spenená krv sa mu rinula za flanelovú košeľu. Počul som jeho posledný vzdych a potom nastalo mrazivé ticho.
„Kurva!“ To, na čo som pozeral, ma prinútilo po dlhom čase zanadávať. Pustil som bezvládne telo a otočil som sa za Kristínou.
„Čo sa deje?“ opýtala sa a snažila sa dať dokopy svoj rozpadnutý telefón.
„Volaj políciu!“ zareval som, až sa to horou ozývalo.
„Snažím sa poskladať ten posratý mobil. A prečo políciu?“ neprestávala sa vypytovať.
„Lebo ho niekto odbachol! Nevidíš tam niekde môj mobil?“ pobúchal som si po vreckách nohavíc aj bundy.
„Nemáš ho tu,“ odvrkla. Konečne sa jej podarilo poskladať telefón. Videl som, ako vyťukáva PIN.
stránka 2