Marianna naliala do kvetináča palme vodu a podišla k ďalšej okrasnej rastline. Tentokrát si na
mušku vzala čínsku ružu. ,,A tiež si mi nedávno hovorila, že zbožňuje bojové športy. A pokiaľ viem,
teba horory a thrillery desia,“ znova jej zasadila priamy úder, čím ju dokonale vyviedla z rovnováhy.
Mala ju dokonale prečítanú a dávala jej to najavo každou vetou.
Milica sledovala, ako jej kolegyňa krúži po miestnosti a polieva rad za radom každý kvet, ktorý sa
na prízemí nachádzal. Dokopy ich mali až desať, takže kým sa o všetky postarala, chvíľu to trvalo. Pri
polievaní minula toľko vody, až fľaša zostala celkom prázdna, a to si ju medzitým ešte dvakrát
naplnila. Položila ju na zem a zamračila sa na kolegyňu. ,,Povedz mi, Mili, kedy si naposledy polievala
tie úbohé rastliny? Sú vysušené ako púšť na Sahare. Pochybujem, že vodu videli skôr než minulý
mesiac,“ vyčítala jej vážnym hlasom.
Milica sa pod jej priamym pohľadom začervenala. ,,No vieš, mala som trochu iné povinnosti. Bolo
tu veľa práce a nemala som čas sa starať o kvety,“ začala sa vyhovárať ako školáčka, ktorú pristihli pri
opisovaní testu.
Marianna luskla prstami. ,,To som si všimla,“ opáčila a uprela pohľad na kartón, z ktorého trčali
obálky, faktúry, účtenky a protokoly. ,,Predpokladám, že na tie obálky si už odpísala, faktúry si
zatriedila, účtenky si zaúčtovala a protokoly si skontrolovala. Tým by sa vysvetľovalo, prečo ti bolo
zaťažko poliať tie chúdence, ktoré vyzerajú ako keby ich požula ťava,“ pokrčila nos.
,,Mala som to v pláne, ale nevedela som sa na nič sústrediť,“ bránila sa proti jej obvineniu, lenže
vôbec jej to nepomohlo. Ešte viac svoju kolegyňu utvrdila v tom, že zanedbáva nielen svoj život, ale aj
prácu. Sledovala ako k nej Marianna vykročila a schmatla zo stola škatuľu. ,,Toto ti, moja drahá,
zabavujem!“ zamávala jej ňou pred očami. ,,Chcem, aby sa vrátila tá veselá osôbka, akú som spoznala,
a aby navždy odišlo to čudné stvorenie, ktoré na mňa gáni, ako keby som mu zjedla celý obed,“ zvolala
teatrálne.
Milica sa márne za ňou načahovala, neustúpila jej ani o piaď. ,,Nič sa tým nevyrieši,“ vzdala to a
uhla pohľadom.
Marianna v rýchlosti skontrolovala, čo je v škatuli, a keď sa ubezpečila, že nič nechýba, vzala si ju
pod pazuchu. ,,Je to pre tvoje dobro, Mili. Takto to už ďalej ísť nemôže. Milan je minulosť, zabudnutý
príbeh, ktorý nemá pokračovanie,“ povedala prísne.
Milici sklesli ramená. Nevedela, čo má povedať, a tak mlčala.
Jej kolegyňa sa ju snažila povzbudiť a prebudiť v nej dobrú náladu. ,,Mám nápad! Čo keby sme si
objednali ananásovú pizzu so šunkou, syrom a paradajkami?” vyhŕkla rozžiarenými očami. ,,Práve som
na ňu dostala obrovskú chuť.“
Milica zaváhala, ale nakoniec súhlasne prikývla. V ten deň skoro nikto do firmy nechodil, čo bolo
pre piatky typické a ľudia si chceli predĺžiť víkend. Zároveň vedela, že od pondelka zasa začne rovnaký
kolotoč. V skutočnosti bola hladná ako vlk a dobré jedlo jej prišlo len vhod. ,,Tak dobre, objednaj aj
mne.“
,,To je slovo do boja,“ široko sa na ňu usmiala a vyťukala číslo na donáškovú službu.
+++
5