TÉMA MESIACA
Autor: Patrícia Brestovanská
Spi sladko
Už žiadne gratulácie neprijímam, pomyslela si Milica, keď pozrela na ozdobnú škatuľu. S tým, čo
sa ukrývalo v jej vnútri, ju spájali nostalgické spomienky. Plyšový vankúš v tvare srdca dostala od
svojho bývalého frajera. So športovo založeným Milanom chodila vyše roka. V tom období sa
presviedčala, že konečne našla toho pravého. Pomerne rýchlo sa k nemu nasťahovala a stala sa
súčasťou jeho domácnosti. Až v jedno dopoludnie sa Milan rozhodol, že ju z bytu vyhostí, pobalil jej
veci a kufor nechal na chodbe. Jediné, čo jej k tomu povedal bolo, že už k nej nič necíti a rád by bol
chvíľu sám. O niekoľko týždňov neskôr sa dozvedela, že sa dal dokopy s jej sexy susedom, ktorý po
ňom už predtým pokukával. Dlho trvalo, kým sa z toho spamätala. Najprv bola tak zúfalá, že počas
rozchodu výrazne pribrala, vykašľala sa na cvičenie a pretrhla spojenie so svojimi priateľmi. Jedinú
útechu videla vo svojej práci, kde pôsobila ako asistentka manažéra. Išlo o menšiu stavebnú
spoločnosť, ktorá zamestnávala len úzky personál vrátane dvoch architektov, troch ekonómov a jej
šéfa. Hoci v nej pracovala menej než tri mesiace, práca ju napĺňala a rada sa do nej vracala. Teda až
dovtedy, dokým sa nedopočula od kolegyne z ekonomického oddelenia, že sa má vrátiť pôvodná
pracovníčka, ktorú počas materskej dovolenky zastupovala. Osobne ju síce nepoznala, ale obávala sa
právom, pretože o nej počula len samé chvály. Tej ženskej niekto každý týždeň nosil na stôl kyticu
ruží s dvojitou belgickou čokoládou. To bolo samozrejme ešte v čase, kým nemala brucho ako balón
a pýšila sa štíhlou postavou ako prútik. Napriek tomu na ňu Milica pociťovala zlosť, a tak trochu jej
závidela. Za ten čas, čo vo firme pracovala sa stalo iba dva razy, aby sa na jej stole ocitli kvety vo váze.
V oboch prípadoch išlo o prejav poďakovania za úspešné zákazky. Dokonca žiadny z jej bývalých
frajerov nebol zaťažený na kvety, takže ich nedostávala ani na sviatky. Jeden z nich bol alergický na
peľ, druhému kvetiny vo váze pripomínali cintorín a ďalší bol žgrgloš, pre ktorého boli premrhanou
investíciou. Zamýšľala sa nad svojím životom, až dokým ju nevyrušila jej kolegyňa, ktorá zamierila k
nej.
,,Bože môj, ty ju tu ešte stále máš?“ zvolala a zaškúlila na ozdobnú škatuľu. Marianna na ňu
upierala svetlohnedé oči plné otázok. Milica nemala v povahe hovoriť ľuďom na počkanie o svojom
súkromí. Často sa zvykla na nich usmievať, aby pôsobila dojmom, že je šťastná. Marianna tvorila
výnimku, pretože si k sebe našli cestu hneď ako sa uvideli.
Milica si povzdychla. ,,Je mi ľúto tú škatuľu vyhodiť,“ priznala popravde. ,,Už som sa o to toľkokrát
pokúšala, ale vždy som si to rozmyslela. Ja viem, že by som sa mala už konečne rozhýbať. Lenže
nakoniec cúvnem a stratím odvahu niečo podniknúť.“
Kolegyňa k nej pristúpila a chlácholivo sa jej dotkla pleca: ,,A preto tú škatuľu nosíš do práce, aby
ti neustále pripomínala človeka, ktorý ti ju dal. A namiesto toho, aby si sa posunula sa chceš zavesiť
na ďalšieho chlapa, pre ktorého by si bola len šachovou figúrkou. A ja som si myslela, že si sa už
poučila,“ krútila hlavou.
Milici netrvalo dlho, kým jej doplo, o akom mužovi hovorí. Mala na mysli Jerguša, ktorý sa len
nedávno presťahoval o pár brán ďalej než bývala. Chodila ho navštevovať krásavica s dokonalou
figúrou a od klebetnej susedky sa dopočula, že sa volá Tereza. Po tom, ako sa s ňou rozišiel, sa do seba
3