Lebo čo tak človek uvidí? Predčasnú starobu?
Že veľká zodpovednosť predčasne leží na jeho pleciach?
Že tridsiatky sa nedožije, možno umrie na chorobu?
Že mu zrkadlo ukázalo viac, než malo, v niektorých veciach?
Áno, možné to je, že čísi záblesk v hlave ukáže, čo sa stane.
Na druhý deň naozaj sa uvidí niečo, čo sa v noci snívalo.
Akási predtucha hovorí čosi, čo už je na hrane,
aby zlé temno vo vlastnom veštcovi navždy plávalo.
Žeby to predsa len boli také temné myšlienky,
ktoré v negatívne zmýšľajúcej entite vytvoria zlé na budúcnosť spomienky?
Každopádne, vinníkom je odraz v nás, ktorý nás mal polepšiť,
ale namiesto zlepšenia horšími vecami nás prišiel vylepšiť.
Alebo on je dobrý sluha, no my pánmi zlými?
Čo keď len nevieme narábať so schopnosťami tými?
Takže vlastne človek si je sám sebe vinníkom?
Takže by sa neobhájil, aj keby bol sám sebe právnikom.
V pokojnom toku odraz krásy sa každým smerom valí.
Je to pohľad pokoja, aj keď slnko silne páli.
Zrkadlenie také isté, ako v človeku to je.
Do neho sa však nekonečne dívať smie.
Tak kde je rozdiel medzi viditeľným a neviditeľným zrkadlom?
Asi taký, ako medzi jednou ovcou a celým stádom.
Jeden pohľad sa dá zvládnuť, ak sa nad ním nezastavíme.
Ak pridáme ďalší pohľad či zamyslenia myšlienky, len svoj koniec utrpíme.
9