Abdon 9/2018 Abdon 9_2018 | Page 5

T ÉMA MESIACA Autor: AZI Zmena má zmysel Sedela som na záchode a zo služobného mobilu som riešila pár vecí. Bolo mi zle. Už niekoľko hodín som sa cítila ako vyžutá žuvačka. Znova mnou prebehli zimomriavky a oblial ma studený pot. „Sakra,” pomyslela som si. O pár minút som sa už opierala o umývadlo a pozerala na seba do zrkadla. Vyzeral som hrozne. Biela tvár, čierne kruhy pod očami a krvavé fľaky v očiach. Opláchla som si znovu tvár a zhlboka sa nadýchla. Vyšla som z toaliet a pozrela na svoj nechutne uprataný stôl. Moja nudná a monotónna práca. Iba tá mi zostala. Môj manžel sa o mňa už nejaký ten mesiac nezaujímal. Jeho nezáujem som brala veľmi zle. Ako nejaká pubertiačka. Opäť mnou prebehla vlna nevoľnosti, a ja som sa pomalými krokmi blížila k stolu. „Choď domov,“ povedal mi šéf, „pozri sa ako vyyeráš. Choď si oddýchnuť, a ak ti bude zajtra lepšie, môžeš dôjsť. Teraz vypadni,“ povedal, a pousmial sa. Jemne som prikývla, ani som nemala silu na to, aby som sa priečila jeho rozkazu. Pobalila som si svoje veci a odložila ich do skrinky, ktorú som potom uzamkla. Rozlúčila som sa s kolegovcami a pomaly som odišla. Zaparkovala som pred domom, a celý čas som rozmýšľala, prečo mi je tak zle. Z čoho? Posledné dni som sa naozaj cítila zvláštne, ale nikdy ma takto neodpálilo. Vyšla som z auta a snažila som sa zhlboka dýchať, aby som neodpadla. Vedela som, že manžel by mal byť ešte v práci, a tak som pomaly vyšla po schodoch do našej izby. Otvorila som dvere, a automaticky som ich zavrela. Nevedela som sa spamätať z toho, čo som uvidela. Môj manžel bol doma. A nebol sám. Znova som pozrela na hodinky, a premáha la som sa, aby som nevtrhla naspäť do izby, a oboch ich nezabila. „Nie,” pomyslela som si, a pomalými krokmi som sa vrátila späť do obývačky. Zimomriavky mi behali po celom tele, nevoľnosť ma stále opantávala, a ja som si myslela, že každú chvíľku odpadnem. Zapla som telku, len aby som ich vyrušila, aby zistili, že je niekto doma. Že to nestihli tak, ako to plánovali, a pozerala som na schody. Ako som tipovala, môj manžel tam o pár minút stál, a vystrašene na mňa pozrel. „Zlatko,“ povedal jemne, a ja som prekrútila oči. „Čo robíš tak skoro doma?“ „Je to problém?“ spýtala som sa. „Samozrejme, že nie,“ povedal a pomaly sa ku mne blížil. „Nechceš sa ísť prejsť?“ spýtal sa. „S tebou? Alebo s tvojou známou?“ spýtala som sa, a zúžila som oči ako mačka. On ma ešte aj klame, on.... Hlava mi prestala fungovať. Nevoľnosť zrazu dostala voľný priechod, a ja som svoj nechcený obed vyvrátila na jeho obľúbený stôl. Celý sa zháčil. 3